Násilie v Kosove sa stupňuje od začiatku tohto roka - správy oboch strán konfliktu medzi 90-percentnou albánskou "menšinou" a srbskou mocou, kde, pochopiteľne, ani jedna nemôže nestranne informovať, sa líšia, ale Balkán i celá Európa sú dnes dejiskom masového pohybu tisícok albánskych utečencov a títo ľudia, ktorí sú za posledné desaťročia života v Srbskej republike zvyknutí na všeličo, by sa určite nevydali na útek bez vážneho dôvodu. Ak NATO v piatok odložilo svoje definitívne štvordňové ulitmátum Miloševičovi - a sám americký prezident Clinton ostro zdôraznil, že ide o poslednú šancu, po ktorej príde letecký útok - znamená to, že prvá možnosť je vlastne pravdou.
A pravda je to druhé. NATO nechce zasiahnuť. Presnejšie, nechce znášať následky, ktoré by zásah znamenal. Západ sa rozhodol pre - zo svojho pohľadu - menšie zlo. Že nechce zasiahnuť, musel pochopiť i sám Miloševič. Je iste veľkým výdobytkom, že súhlasil s preletmi pozorovacích lietadiel NATO nad Kosovom. Bezprecedentná misia neozbrojených "overovateľov" OBSE zaváňa experimentom, ktorý má zatiaľ viac mínusov ako plusov. Prvý predvoj OBSE je už v Srbsku. Prítomnosť 2000 neozbrojených "misionárov" organizácie, ktorá s takýmto typom akcie nemá žiadne skúsenosti, prakticky vylučuje akýkoľvek zásah NATO - títo ľudia by sa totiž okamžite stali živými štítmi Srbov.
A dohoda s OBSE, uzavretá v piatok v Belehrade, vylučuje budúcu pozemnú prítomnosť NATO, napríklad na spôsob misie SFOR v Bosne. NATO vlastne už pred vypršaním ultimáta vyslalo jasný signál, že do Kosova svojich vojakov vyslať nemieni. A letecké údery bez pozemného nasadenia nemajú zmysel.
Utečenci v takejto situácii pochopiteľne nevidia dôvod, prečo by sa mali vrátiť. A nebudú ho vidieť minimálne dovtedy, kým sa pracne za rokovacími stolmi nedohodne budúci štatút Kosova. Čo bude trvať mesiace a roky. O strachu Miloševiča z lietadiel NATO či o jeho "prevalcovaní" americkou diplomaciou hovoriť nemožno. Miloševič nič nestratil.
BAŠA JAVŮRKOVÁ
