Posledným pôsobiskom kardinála Wojtylu pred odchodom do Ríma bol Krakov, vzdialený od slovenskej hranice, "čo by kameňom dohodil", a písať o jeho takmer citovom vzťahu k Vysokým Tatrám by bolo azda tiež iba nosením dreva do lesa. Súčasťou Krakovskej arcidiecézy je však aj šestnásť tzv. spišských obcí, ktoré pred vojnou pripadli Poľsku. Ak sa ešte aj dnes spýtate ich obyvateľov na arcibiskupa Wojtylu, možno len pokrútia hlavou a radšej odmietnu odpovedať. V ich obciach dodnes chýbajú slovenskí kňazi a tí, čo sú, sú prekladaní z miesta na miesto. Wojtyla vraj na jeden z kostolov, v ktorom sa kázalo po slovensky, dokonca kedysi uvalil kliatbu. Sám pápež by však na túto epizódu pravdepodobne najradšej zabudol a mnohí zo Slovákov, ktorí sa dostali do jeho blízkosti, majú pocit, akoby sa ju niekedy snažil odčiniť tým, že prižmúril oči aj nad vecami, ktoré by iným jednoducho neprešli.
Keď vystupoval v daždivé popoludnie 22. apríla 1990 na Vajnorskom letisku - nastal zrazu chaos. Protokol nepredpokladal, že Svätý otec bude chcieť pobozkať slovenskú zem, a tak nakoniec situáciu zachraňoval svojím narýchlo prestretým kabátom Ján Čarnogurský. Ten istý Čarnogurský sa však dopustil o dva roky omylu, keď sa pred rozpadom Československa po súkromnej večeri v Pápežskom paláci pred novinármi vyjadril, že Svätý otec si neželá rozpad štátu: federáciu tým nezachránil a na istý čas mu to dokonca zavrelo brány Vatikánu. Po vyhlásení samostatnosti nasledovala oficiálna návšteva prezidenta Kováča, vianočný stromček z Oravy, pápežská návšteva na Slovensku, ale aj trápne prijatie premiéra Mečiara v pápežskom letnom sídle, keď si vatikánsky protokol márne lámal hlavu nad tým, aké miesto má v delegácii pani Nagyová, či nezmyselné odvolanie veľvyslanca Neuwirtha, ktorého komunisti kedysi väznili ako vatikánskeho špióna a mečiarovci označili za nepriateľa štátu.
Aj súčasné vzájomné vzťahy sú poznačené chaosom a improvizáciou: zmätočná posviacka základného kameňa apoštolskej nunciatúry, ktorá bola tak dobre utajená, že o nej nevedeli ani v Katolíckych novinách, slovenská cirkevná hierarchia rozkročená medzi dvoma pólmi slovenskej politiky, rozpracované základné dohody s Vatikánom, do ktorých chcel ktosi zakotviť aj akési právo veta pri menovaní biskupov, ale aj nový slovenský veľvyslanec s trochu zamotanou minulosťou, ktorý vraj výborne hovorí po poľsky. No a nadôvažok: silná slovenská trojka vo vatikánskych úradoch, na čele ktorej stojí kardinál Tomko a ku ktorej možno prirátať aj dvoch nunciov v Moskve a v Minsku, má už najlepšie dni svojho aktívneho života za sebou a nedokázala si doteraz vychovať nikoho, kto by ju nahradil, takže hrozí, že Slovensko bude mať už onedlho vo Vatikáne menšie slovo ako v časoch najtvrdšej totality. Ani Ján Pavol II., ktorý možno ešte stále cíti voči Slovensku nejaký ten dlh z minulosti, tu nebude večne.
JURAJ KITTLER
