ho pápeža Albina Lucianiho - Jána Pavla˛I., ktorý pobudol v úrade iba 33 dní. "Kto bude jeho nástupcom?" kládli si v duchu otázku mnohí zvedavci. Ich netrpezlivosť sa ešte vystupňovala, keď sa z priečelia baziliky ozvali tradičné latinské slová: "Habemus Papam!", teda "Máme pápeža!", a na balkóne sa zjavila neznáma tvár muža v najlepších rokoch, ktorý síce slušnou taliančinou, ale s nepopierateľným cudzím prízvukom pozdravil námestie a poprosil všetkých, aby mali pre jeho prípadné (gramatické) chyby trochu porozumenia.
V tej chvíli bolo zrazu všetko jasné: po 455 rokoch zasadol na pápežský stolec opäť cudzinec, "papa polacco" alebo jednoducho Wojtyla, ako Rimania dodnes volajú poľského pápeža z Wadowíc. Na druhej strane si však nový pápež všetkých poslucháčov okamžite získal svojou bezprostrednou schopnosťou komunikovať s davom, ktorú mnohí považujú za jednu z najsilnejších stránok jeho pontifikátu. Aj dnes, po mnohých operáciách a s pribúdajúcimi rokmi Ján Pavol II. doslova ožíva vo chvíľach, keď sa ocitne uprostred zástupu pútnikov. Nekonečné stisky rúk a desiatky prejdených kilometrov, ktoré by iného na jeho mieste vyčerpali na smrť, mu dodávajú novú energiu.
A ešte jedna maličkosť: jedným z divákov, ktorých v spomínané októbrové popoludnie 1978 priviedla zvedavosť na Svätopeterské námestie, bol aj mons. Jozef Tomko, prefekt Pápežského kolégia Jána Nepomuckého. Nevedno, či už vtedy tušil, že sa onedlho stane jedným z najbližších spolupracovníkov nového pápeža...
Ak raz budú historici hodnotiť účinkovanie Jána Pavla II. na čele viac ako miliardovej komunity katolíkov, pravdepodobne na prvom mieste vyzdvihnú jeho diplomatické aktivity a otvorenie sa tej katolíckej cirkvi, ktorá bola až donedávna stotožňovaná takmer iba s Talianskom, celému svetu. Aj keď Wojtyla nebol prvým pápežom, ktorý sa vydal do sveta (cestovali už Ján XXIII. a Pavol VI.), pre neho sa pastoračné cesty stali doslova programovou záležitosťou, a tak nečudo, že ho niektorí životopisci označujú aj za pápeža-misionára. Aj napriek tomu, že precestoval všetky kontinenty, nie je tajomstvom, že jeho veľkými túžbami naďalej zostáva návšteva Svätej zeme, Ruska a Číny.
Vonkajším záležitostiam sa dokonca venuje natoľko, že mu mnohí vyčítajú zanedbávanie každodenného chodu Rímskej kúrie. Toto tvrdenie má svoje opodstatnenie: Wojtylovi predchodcovia boli totiž v prevažnej miere "kariérnymi" kuriálnymi diplomatmi a dokonale poznali mechanizmus jej fungovania. "Papa polacco" zostal pre kúriu vždy len cudzincom, ktorého si váži ako hlavu cirkvi, ale organizačné záležitosti sú vo Vatikáne aj naďalej v talianskych rukách. A to aj napriek tomu, že vysoká hierarchia a kardinálsky zbor, v ktorých tradične dominovali Taliani, dostala počas uplynulých 20 rokov výrazný medzinárodný rozmer. Popri už spomínanom kardinálovi Tomkovi sa v jej radoch objavilo množstvo nových tvárí. Možno si to mnohí neuvedomujú, ale v čase, keď je pápež so svojím "predsedom vlády" kardinálom Sodanom na cestách, je jeho služobne najvyšším zástupcom vo Vatikáne dekan kardinálskeho zboru Bernardin Gantin - kardinál čiernej pleti.
Dosť strán papiera sa už popísalo o tom, či bola voľba poľského pápeža náhodná, alebo mala v sebe aj istý strategický zámer. Isté však je, že Ján Pavol II. výrazne prispel ku konečnému pádu Berlínskeho múra. V čase, keď sa Wojtyla dostal na pápežský stolec, vrcholila v Poľsku vlna odporu, ktorej symbolom sa stala Solidarita. Jeho návštevy vo vlasti v rokoch 1979, 1983 a 1987 len priliali olej na oheň túžby po slobode a pápež využil každú príležitosť na povzbudenie svojich krajanov najmä v časoch, keď sa zdalo, že poľská revolta bude potlačená podobne, ako sa to stalo predtým v Maďarsku a Československu. Historici dokonca hovoria o koordinácii aktivít medzi Vatikánom a Bielym domom, ktoré v synergii s Gorbačovovou perestrojkou napokon prispeli k pádu železnej opony.
Ďalšou výraznou dimenziou aktivít súčasného pápeža je úprimná túžba po ekumenizme v tom najširšom zmysle tohto slova. Už v roku 1986 navštívil ako prvý pápež rímsku synagógu, vyjadril ľútosť nad historickým podielom cirkvi na vzniku antisemitizmu a pod jeho pontifikátom nadviazal Vatikán v roku 1994 plné diplomatické vzťahy so židovským štátom. Viackrát sa stretol aj s konštantinopolským patriarchom Bartolomejom, ktorý kedysi študoval v Ríme na Pápežskom východnom inštitúte, postaral sa o očistenie mena Galilea Galileiho, v roku 1996 si v Nemecku uctil reformátora Martina Luthera, počas návštevy Čiech vyjadril ľútosť nad tragickým osudom Jana Husa a v Prešove vzdal česť kalvínskym obetiam Karafovho súdu. Zástancovia tzv. "tvrdej" línie ho dokonca obviňujú z toho, že až veľakrát a zbytočne prosí o odpustenie, on však ide ešte ďalej a v roku 2000 sníva o stretnutí všetkých troch monoteistických náboženstiev na vrchu Sinaj. Iba jedno sa doteraz Jánovi Pavlovi II. nepodarilo: zblížiť sa s Moskvou. Aj keď stretnutie s patriarchom Alexijom už bolo takmer na spadnutie: najprv v Panonhalme a neskôr vo Viedni. Najnovšie sa hovorí o starobylej Nitre...
Vo všeobecnosti možno povedať, že svet vníma aktivity pápeža trochu skreslenou optikou: ak počas bohoslužieb prednesie hodinovú kázeň, v ktorej sa vyjadruje i k istému teologickému problému, a v záverečnom pozdrave sa dvoma vetami zmieni aj o kosovskej tragédii, masmédiá sa, samozrejme, v spravodajstve venujú iba Kosovu. Aj keď z hľadiska cirkvi a pápeža samotného je záverečné posolstvo iba "šľahačkou na torte". To isté však platí aj o jeho popularite: ak si Ján Pavol II. dokázal získať priazeň aj tej časti sveta, ktorá sa označuje za liberálne zmýšľajúcu svojím "svetským" odkazom, omnoho problematickejšiu odozvu má jeho posolstvo na teologickom poli. Jeho sociálne učenie sa prikláňa k pozíciám "ľavého stredu", z hľadiska vzťahu k ľudskému životu, morálke, sväteniu žien, homosexualite či celibátu by ho však tí istí, ktorí ospevujú jeho politiku rasovej znášanlivosti, európskej integrácie či trebárs otvorenosti voči Kube, najradšej označili za "ultrakonzervatívca". Akékoľvek čierno-biele videnie v tomto prípade vôbec neprichádza do úvahy a Ján Pavol II. sa o lacnú popularitu a kompromisné riešenia nikdy ani nesnažil. Dvadsaťročným pontifikátom však vtlačil katolíckej cirkvi svoju hlbokú pečať. Tí, ktorí uvažujú o možnom zmene kurzu s príchodom Wojtylovho nástupcu, musia vziať do úvahy, že súčasný pápež osobne vybral a vymenoval 101 zo súčasných 115 kardinálov-voliteľov, teda mladších ako 80 rokov, ktorí by sa mohli zúčastniť na najbližšej konkláve. Ján Pavol II. zároveň vydal množstvo dokumentov, ktoré budú ako jeho testament predurčovať ďalšie smerovanie cirkvi aj v najbližších rokoch po jeho smrti. Aj napriek tomu, že kdesi vnútri nepopierateľne existuje snaha, ale aj potreba uskutočniť reformné kroky. Tie s najväčšou pravdepodobnosťou počkajú až na Wojtylovho nástupcu - akékoľvek špekulácie o jeho mene sa však môžu rozplynúť rovnako ako biely dym z komína Sixtínskej kaplnky. JURAJ KITTLER
