"Kriste, ja som už dojatý, prečo je človek na staré kolená hneď dojatý?" režisér Jozef Bednárik musel po pár minútach prerušiť svoj úvodný prejav, ktorým začal prvú čítaciu skúšku muzikálu Josepha Steina, Jerryho Bocka a Sheldona Harnicka Fidlikant na streche. Od pondelka ho začal skúšať v nitrianskom Divadle A. Bagara, premiéra by mala pripadnúť na predvianočný čas - 18. december. Slzy boli namieste, Jozef Bednárik sa na scénu, kde po škole pôsobil ako herec a kde vznikali jeho prvé profesionálne réžie, z ktorých mnohé dnes patria do zlatého fondu slovenského divadelníctva, vrátil hosťovať po rokoch. Bol by však vraj rád, keby neostalo len pri dojatí, spomienkach a bázni, ale keby sa mu podarilo nadviazať na to, čo v minulosti jeho, dnešných Nitranov a niekdajších členov nitrianskeho divadla - Maroša Slováka, Jána Galloviča či Stana Krála spájalo. (Títo traja herci totiž prijali ponuku opäť hosťovať na svojej dávnej domovskej scéne, ktorá formovala ich herecké osobnosti.) "Beďo", ako vďaka kamarátskej atmosfére, ktorá dominuje skúškam, všetci Bednárika dôverne oslovujú, zdôraznil, že dnes jeho najdominantnejším pocitom je radosť, že sa tu so všetkými po čase stretáva ("aj keď, panebože, sme sa trošku zmenili - ostareli, oťaželi, všeličo sa nás dotklo, všeličo prešlo") a že idú spoločne robiť "jeden z najkrajších muzikálov na svete". Zásadne ale odmieta hovoriť o megaprojekte. "Prosím vás, nehovorme o megaprojekte, lebo hneď začneme mať megastrach, a keď to nebude dobré, tak to bude megaprúser. Radšej pekne skromne - chceme urobiť normálny, chutný nitriansky muzikál bez veľkých mega. Akurát, keď sa nám podarí urobiť si megaradosť, budeme šťastní. Želal by som si, aby sme sa aj predávali, aj kritikov jemne udržali: nemusia možno vydržať do konca, ale aspoň do prvej polovičky. Aby ste mali z práce radosť, i keď za toto sa nedostávajú ani Dosky na Slovensku, ani v Čechách ceny Thálie. Sme takzvaný stredný prúd, nerobíme žiadnu veľkú avantgardu, ale zasa nie sme až taký ,spodek‘. Nemusí to byť úžasné, odmeňované. Musíme ale urobiť muzikál, z ktorého sa budete tešiť pri práci, na ktorý budú diváci radi chodiť a vám sa bude dobre hrať."

Ako preniklo z kuloárov, Jozef Bednárik vstával kvôli nitrianskej skúške dlho pred šiestou hodinou, aby stihol skorý ranný autobus. Na tom, že sa takto prepravuje tvorca považovaný za režisérsku hviezdu, ktorá na Slovensku i vo svete zinscenovala množstvo rekordne úspešných predstavení, vraj nič zvláštne nevidí. "Nie som žiadna hviezda a auto nemám. Nemám na to bunky. Odjakživa som chodil autobusom alebo nás z Nitry vozili do televízie Jožko Dóczy, Milan Kiš… Doslova a do písmena sa teda vraciam do starých čias. Dramaturg Sveťo Sprušanský mi našiel veľmi dobrý autobus, šesť štyridsaťpäť. Nejde ani cez Sereď. Ale pozor, aby sme dostáli tomu ,hviezdnemu‘. Po Nitre sme jazdili taxíkom. Každý platil štyridsaťpäť korún. Takto hviezdne sme my docestovali. A bude to pravidlom. Auto nechcem, autobusom je to veľmi pohodlné, pokojné, bezpečné. Akurát som si nevyrátal jedno. Vždy som z kalvárie chodil pešo za pol hodiny. Teraz som zistil, že pri mojej dnešnej váhe je to o štvrťhodinu dlhšie." Na divadlo, ktoré chce, aby u neho pán Bednárik tvoril, žiadne špeciálne požiadavky nemá: "Potrebujem práve to, čo tu mám. Týchto ľudí, ktorých som si overil za pätnásť, dvadsať rokov, čo sa poznáme. Potrebujem ich chuť do práce, radosť i toleranciu voči mne a nárokom, ktoré kladie taká vec ako muzikál."

Keď pri príležitosti sedemdesiatky poskytol SME rozhovor Jozef Kroner, rozprával aj o tom, ako veľmi sa mu cnie po divadle. Ako macošsky sa k nemu zachovalo "jeho" SND, keď ho v plnej sile prestalo obsadzovať a naopak, ako ho v starobe potešil Jozef Bednárik, keď ho oslovil, či by si znovu nechcel zahrať. Práve Jozef Kroner sa pre mnohých spája s Fidlikantom na streche, ktorý sa kedysi s veľkým úspechom hrával na bratislavskej Novej scéne a o Kronerovom Tovjem sa vraví ako o nezabudnuteľnom hereckom výkone. Zaujímalo nás teda, či aj v nitrianskej verzii bude prítomný duch veľkého herca. "Samozrejme. My čo máme viac než päťdesiat rokov, pamätáme, aký to bol úžasný Fidlikant. Prvýkrát sme na Slovensku videli, čo to môže byť muzikál. Že to nie len opereta, ale čosi, čo samozrejme má v sebe i prvky páčivosti, ale zároveň, i keď nie je činohrou, môže hovoriť vážne. Tak, že osloví veľmi široké publikum. Vďaka pánu Kronerovi tento muzikál taký bol. Keď som si však teraz vymýšľal muzikál, musel som zabudnúť, ako ho hral pán Kroner. Jozefa Kronera som veľmi chcel už do Jozefa a jeho zázračného farebného plášťa. Dokonca aj súhlasil, prišiel aj do divadla. Ale potom sme zažili jedenu strašne smutnú, silnú vec. Začal plakať, vraj, deti, je to už nad moje sily. A to bolo len pár viet a jedna pesnička. Už vtedy, pred štyrmi rokmi, som teda vedel, že pán Kroner by už Tovjeho nevyvládal. Musel som sa preto od neho odstrihnúť a skúsiť porozmýšľať o iných. O svojich kamarátoch Marošovi Slovákovi a Milanovi Kišovi. Oni žijú, majú silu a chuť urobiť svoju verziu Tovjeho. Pevne verím, že Jožko Kroner nám tam hore dnes drží palce a myslí si: skúste byť aspoň takí dobrí ako ja."

BARBORA DVOŘÁKOVÁ