Keď vraj Jozef Bednárik prišiel prvý raz po šiestich rokoch do nitrianskeho Divadla A. Bagara, kde po VŠMU začínal ako herec a neskôr sa presadil ako výrazná režisérska osobnosť, svoj návrat doslova oplakal. Slzy dojatia sa mu tlačili do očí aj včera, pri prvej čítacej skúške s hercami, s ktorými tu na predvianočný čas plánuje premiéru slávneho muzikálu Fidlikant na streche. Hneď však city potlačil, aby sa s vervou sebe vlastnou pustil do práce. Lebo, hoci zásadne odmieta predčasné reči o "megaúspechu", uvedomuje si, ako ľahko sa dá v divadle urobiť "megaprúser". O tom, že sa do Nitry vracia starý "Beďo", nepoznačený úspechom, hoci žne úspechy doma i v zahraničí, svedčí nielen kamarátske zvítanie s bývalými hereckými kolegami, ale i to, že sa mu vôbec nevidí čudné, ak na skúšku cestuje z Bratislavy ako normálny smrteľník autobusom, a vstáva naň pred šiestou ráno. Ani na divadlo, ktoré chce, aby s ním spolupracoval režisér z najvyťaženejších, pod ktorého rukami sa priam zázračne menia inscenácie na "kasaštyky", nemá žiadne špeciálne požiadavky. Chce len, aby vytvorili na čas skúšok jednu rodinu, ktorá sa celou silou zasadí za spoločnú vec. Na otázku, či sa pri koncepcii predstavenia nechal Jozef Bednárik inšpirovať slávnym uvedením Fidlikanta na Novej scéne, s nezabudnuteľným Jozefom Kronerom v role Tovjeho, režisér priznal, že na pána Kronera veľa myslel, ale programovo sa vydal inou cestou. Verí však, že sa pán Kroner na skúšky odkiaľsi z výšky díva a všetkým v Nitre drží palce.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
