a (Kosovo) aj medziľudské vzťahy… Nedá sa pritom povedať, že by ľudstvo na svoje problémy rezignovalo. Každý rébus má svojich riešiteľov, tímy expertov, ktorí na svojom ohraničenom priestore zodpovedne zvažujú všetky za a proti. Spoločné majú to, že nás varujú pred jednoduchými riešeniami a povrchnými súdmi.
Ekonóm vám vysvetlí, že jestvuje osem spôsobov, ako ovplyvniť kapitálovú primeranosť banky, zdôvodní, prečo má byť 8 percent a prečo nestačí 5 percent, vymenuje vám sériu faktorov, ktoré zapríčinili pád akcií ("depresívna psychológia trhu"). Omotáva vás sieťou poučiek tak dlho, až sa vám zdá logické stanovisko MMF, že jediným receptom proti hospodárskej katastrofe je robiť to, čo sa robilo doteraz. Akýsi "zdravý rozum" pritom človeku našepkáva, že je to nezmysel.
Naším hlavným problémom nie je, že veci sú čoraz komplikovanejšie. Podstatou tej komplikovanosti, v ktorej strácame orientáciu, je mýtus, že komplikovaný problém môže mať iba komplikované riešenie. Tento mýtus žije z nášho strachu problémy skutočne riešiť. Prijímame svoje problémy ako nutné zlo, dokonca ich potrebujeme. Schovávame sa za nimi, sú zdrojom našich príjmov. Pritom cítime, že nám prerastajú cez hlavu.
Smerujem svojimi úvahami k niekoľkým prvokatívnym tvrdeniam. Perspektívu majú iba jednoduché riešenia. Tí experti, ktorí vychádzajú z daného stavu vecí, nie sú schopní vyriecť jednoduché riešenie. Neúnosne zjednodušiť komplikovaný mechanizmus nášho pobytu v tomto časopriestore môže iba myšlienka, ktorá sa zrodí v hlave nezaťaženej (nepoškodenej, neznehodnotenej) odborným vzdelaním. Absurdita súčasného sveta je výzvou pre "kuchynských vynálezcov".
Zotrvačnosť nášho komplikovaného vzťahu ku komplikovanej skutočnosti je dôvod, prečo ku komplexnému riešeniu nevedie riešenie jednotlivostí. Predpokladom zmeny môže byť iba pocit, že v takom komplikovanom svete, aký sme si utvorili, sa nedá jednoducho žiť. Ja taký pocit čoraz intenzívnejšie mám. IVAN HOFFMAN, Praha
(Autor je komentátorom Českého rozhlasu 1)
