om i v dieťati. Čím bol vzťah k zosnulej osobe komplikovanejší, tým je smútková práca ťažšia. V poslednom čase psychiatri čoraz viac poukazujú na to, že u nás sa týmto prirodzeným procesom nevenuje dostatočná pozornosť. Prehliada sa ich význam pre duševný život. "Málokto si uvedomuje, že aj smútok a žiaľ si človek musí doslova odžiť, inak sa mu to môže neočakávane vrátiť vo forme depresie alebo najrôznejších chorôb," hovorí MUDr. Mária Haštová z Psychiatrického oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Trenčíne. Sú prípady, že rodičia sa rozhodnú nevziať deti na pohreb niektorej blízkej osoby z rodiny - v dobrej viere, že ich radšej uchránia pred negatívnymi emóciami a atmosférou pohrebu. Dospelí pritom často nevedia, že vo svojich ratolestiach tým môžu vyvolať deficit rozlúčky s blízkym človekom. Istá mamička takto nevzala svoju dcérku na pohreb babičky. Dieťa sa nevyrovnalo s jej smrťou, nechápalo a neverilo, že babička tu už nie je, a podvedome ju stále čakalo. Psychiatri poznajú nejeden prípad, keď za nimi prídu do ambulancie pacienti, dospelí ľudia, trpiaci pocitmi viny za smrť blízkej osoby, s ktorou sa nerozlúčili. Podľa MUDr. Márie Haštovej smútkový proces (jeho trvanie je individuálne, ale v priemere asi 3-6 mesiacov) možno považovať za ukončený vtedy, keď dôjde k akémusi psychologickému "pochovaniu mŕtveho", teda k prijatiu reality, že osoba, ktorú človek stratil, už nie je k dispozícii. Až prijatie definitívnosti tejto straty a jej "odžialenie" umožňuje otvoriť sa pre nový vzťah, prípadne vzťahy. Mnohým pacientom-pozostalým treba na prekonanie aspoň najťažších prvých dní po strate blízkeho predpísať lieky. Je to však dvojsečná zbraň, lebo nesie v sebe riziko, že liekmi sa v človeku potlačí smútok a zablokuje sa v ňom prirodzený priebeh smútkovej práce. Primeranému vyrovnaniu sa so smrťou blízkej osoby napomáha, ak má smútiaci možnosť rozprávať o svojich pocitoch a prejavovať svoje pocity človeku, ktorý dokáže s ním cítiť a ktorý mu pomôže vydržať jeho žiaľ a bolesť.

TÁŇA RUNDESOVÁ