slovenskú národnú hokejovú ligu, v roku 1990 sa v tvrdej konkurencii prebila do federálnej súťaže. Dnes kulminuje opačný stav. Extraligista je na dne tabuľky bez jediného víťazstva, v hernom systéme panuje chaos, na tréningoch stereotyp, v taktike nelogické rozohrávky, v kabíne dezilúzia, stres, znechutenosť. Banská Bystrica, Prešov ani Martin nemajú lepší káder ako Nitra, ale vyťažili oveľa viac bodov. Navyše v sezóne, ktorá sa v súvislosti s plánovaným zúžením najvyššej súťaže môže stať osudnou. Každému, kto sa trochu bližšie prizrie do kuchyne nitrianskeho hokeja, je už dávnejšie jasné, že súčasná bieda je predovšetkým vyústením politiky generálneho sekretára Ladislava Moravca a trénera Djulneara Salijiho. Hokej pod Zoborom sa stáva obeťou smutne špefického slovenského fenoménu nedotknuteľnosti sponzorských ľudí. Po abdikácii riaditeľa klubu Mariána Oravca (okrem argumentu, že sa chce koncentrovať na svoje podnikateľské aktivity, bolo v tomto kroku cítiť aj únavu z neperspektívneho smerovania) sa naplno otvoril priestor L. Moravcovi, ktorý si na pivovej pene sponzorského Corgoňa (konkrétne osobnej priazni jeho šéfa) vybudoval neotrasiteľnú pozíciu. Celé mesto dobre vie, že antikoncepčné kroky L. Moravca a trénera D. Salijiho zhoršujú stav chorľavej Nitričky, ale prizerá sa bezmocne. L. Moravcovi stačí, keď skutočný pohyb svojich riadiacich pák zahalí závojom sólovýkladu pre nového prezidenta Igora Mesároša ( prevodovka hlavného sponzora Plastiky) a spomínaného šéfa Corgoňa. Za posledné roky Nitra rozpredala rad kvalitných hokejistov, nasledovné plátanie dier je bohapustým dobrodružstvom, tápaním v najlacnejšej ponuke. Príznačné je, že hráčska cirkulácia vrcholí v októbri, keď už niet voľného súceho hokejistu.
Nedeľňajšie uvoľnenie hráčov Ivana Hrtúsa a Mariána Horvátha potvrdilo neschopnosť súčasného vedenia riešiť vec konštruktívne. Obaja skúsení hokejisti sami prišli za funkcionármi so snahou nájsť východisko z krízy a dočkali sa - vyhadzovu. Nič ojedinelé v našom športe. Obaja mali u spoluhráčov oveľa väčšiu prirodzenú i hokejovú autoritu než generálny sekretár s hlavným trénerom dokopy. Zákonite sa stali nepohodlnými.Vedenie ušilo príčinu, že títo dvaja starí v kabíne šikanujú mladých. Babrácky ťah. Tridsaťpäťročného "Iča" Hrtúsa pozná celé hokejové Slovensko (i v Skalici ho ako hráča Nitry vítal transparent "Ďakujeme Ti, Ivan Hrtús"ako uznanie za služby, ktoré v tomto klube odviedol) ako rovného chlapa, rodeného vodcu v kabíne i na ľade. Keď priletí z Los Angeles najväčšia hviezda kráľov Jozef Stumpel, hneď beží za svojím vzorom "Ičom" na kofolu a rád spomína, ako mal kedysi česť byť jeho mladým, v hokejovej reči - holubom. Marián Horváth je zasa typ, ktorý je najviac handicapovaný absenciou agresivity na ľade i v komunikácii. Inteligentný "Pištek" v role šikanistu, to si vyžaduje značnú dávku fantázie. Zmeniť niečo na hokejovom mórese, že holubi zbierajú po tréningu puky, má takú šancu, ako keby chcel niekto v električke zaviesť "bontón" , že dáma má uvoľniť miesto mužovi... Na nitrianskom ľade za Hrtúsa radi zbierali puky také mená ako Kolník, Pálffy, Stumpel a nikdy neutekali žalovať tatkovi. V zámienkovej story však bolo pointou to, že obeťou "šikanu" sa stal aj synček tatka, ktorý pečie sponzorské lobby s generálnym sekretárom...
Generácie talentov a roky prepotenej driny trvalo, kým si nitriansky hokej vykorčuľoval uznávaný kredit a imidž. Oveľa kratšie obdobie vydláždené nekompetentnými sekmi a brutálnou nekomunikáciou môže stačiť na to, aby sa nad osudom Nitričky horko zaplakalo.
VOJTECH JURKOVIČ
