Hoci sa na Divadelnej Nitre zaužívalo vyslovovať meno anglického tanečného súboru Candoco ako bolo napísané, až na stretnutí s tanečníkmi sa ukázalo, že názov je poskladaný zo známych anglických sloviek. Co je skratkou slova company, spojenie s Can do sa dá dešifrovať ako môžeme, sme schopní vytvoriť skupinu. Urputnosť v názve, dávajúca svetu na známosť tento fakt, nie je náhodná. Tí, ktorí v súbore spoločne vytvárajú tanečné predstavenia, sú totiž profesionálni tanečníci a ľudia na vozíčkoch. S pokrútenými rukami, ochrnutými nohami, či dokonca celkom bez nôh. Súbor bol založený Adamom Benjaminom, vizuálnym výtvarníkom a učiteľom Tai-Chi, a Celeste Dandekerovou, ktorá tancovala v Londýnskom divadle moderného tanca. Pred piatimi rokmi však mala nehodu, ktorá ju pripútala na invalidný vozík. To bol zlom, keď začali uvažovať o tanečných produkciách, kde by spoločne vystupovali telesne postihnutí i zdraví tanečníci. Dnes je divadlo trvalou súčasťou anglickej tanečnej scény. Má vlastné štúdio, kde pripravuje predstavenia, cestuje po krajine, po všetkých kontinentoch. Ako vravia tanečníci, sú medzinárodným spoločenstvom skvelých ľudí, ktorí sú priateľmi a prežívajú spoločne krásny život. S publikom problémy nemajú. Skôr s odbornou kritikou, ktorá sa nevie zmieriť s tým, že pôvodná idea tanečného umenia sa predsa spája s krásou a dokonalosťou tela. Že vystúpenie Candoco je bez bariér, ukázala aj nitrianska produkcia, ktorá v stredu večer (spolu s domácou Slečinkou, ktorú v Divadle A. Bagara naštudoval M. Pecko), uzavrela siedmu medzinárodnú prehliadku. Aj keď, pravdupovediac, predstavenie Preč odtiaľto by sa skôr hodilo na festival tanca typu Bratislava v pohybe než na festival činoherných scén, bolo veľmi silným diváckym zážitkom, ktorý spontánne zdvihol ľudí zo sedadiel. Sila a odhodlanie tanečníkov, ktorí ukázali, ako veľa sa dá, keď človek nerezignuje, mali určite nemalý význam i pre ľudí na vozíčkoch či s barlami, ktorí sedeli v hľadisku. Symptomatické je, že po nadšení z predstavenia nasledoval problematický odchod týchto divákov z divadla, keď im doprovod musel znášať vozíky z vysokého schodiska vedúceho k hľadisku. Lebo naša spoločnosť nebola zvyknutá pamätať na prítomnosť a problémy postihnutých ľudí. Veď ani pre tanečníkov sa v Nitre nenašiel bezbariérový hotel, a tak museli bývať v Piešťanoch.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ, Nitra