Každý, kto prežil rok 1989, veril vo víťazstvo demokracie, predovšetkým preto, lebo veril, že sa otvorila brána slobodnému vyjadrovaniu názorov, že opozícia bude strážcom demokracie. Nikomu nemohlo ani len na um prísť, že po prevratnom roku sa vráti niektorá z vládnucich strán k praktikám komunistického vládnutia. A stalo sa. HZDS si čoskoro nielen
tieto praktiky osvojilo, ale razantne, nasadením presvedčivej energie, tieto praktiky presadzovalo v praxi na všetkých úrovniach. Vinu za zlé nech ponesie opozícia a dobro a úspechy budú naše. Asi v tomto duchu sa vydala ich politika putovať, ale ďaleko nedošla, čo jasne preukázali voľby. Opozícia bola na vine za zlé meno v zahraničí, lebo chodila vraj žalovať. Slovo opozícia bolo skloňované denne všade a vo všetkom. Lenže človek má tiež svoje oči, uši, svoj rozum a osobné skúsenosti a poznanie. Uvedomil si, že ak si necháme ujsť a či vyhnať zo života najväčší výdobytok revolúcie 1989, potom môžeme skončiť práve tam, kde sme mohli aj za éry jednej strany. A tak sa myslenie ľudí začalo meniť. Tí vzdelanejší a súdnejší pochopili, že tam, kde už nebola argumentácia HZDS, tam už označovali veci za výsledok práce opozície a označovali opozíciu za nepriateľov ľudu, národa a republiky, resp. slovenskej štátnosti. Demokraciu si predstavovali tak, že im my ostatní budeme súhlasne prikyvovať, tlieskať, ale povedať čo i len náznakom niečo mimo koľajníc ich pravdy - božeuchovaj. O nevyhnutnosti pripustiť opozíciu všade, kde opozícia mala byť, neposlúchli ani odporúčania Európskej únie, slovom, všetko bolo márne. Spoločnosť sa polarizovala, dobrými a národne uvedomelými Slovákmi boli jedine priaznivci koalície. Ostatní boli nepriateľmi národa, čiže zlí Slováci. A keď je už reč o nás, Slovákoch, nemožno neobísť ani postoj SNS k občanom patriacim k maďarskej národnostnej menšine. Zastrašovali: Veď počkajte, keď budú Maďari ministrami školstva a kultúry... Avšak predseda hnutia V. Mečiatr často hlásal, že Maďari sú rovnocennými občanmi SR. A že sú, o tom niet pochýb. Potom aké strachy, koho a pred kým? So šírením dogiem a demagógie rástla pýcha hnutia a so stále väčšou slávou kráčala arogancia a cynizmus. Arogancia nad osudom obyčajného občana a cynizmus k jeho drastickému sociálnemu postaveniu. V čase, keď občan pristupoval k volebným urnám, sa z množstva billbordov pozerala na neho usmiata tvár pána Mečiara s nápisom: "Voľte srdcom." Nuž a národ volil srdcom. Možno teraz, keď si porazený víťaz uvedomí aj možnosti opozície a jej lekciu, začne si ju vážiť. Až potom bude možné pokladať jeho i celé hnutie za skutočne demokratické.
JÁN KRÁĽ, Nové Zámky
