človeka oveľa viac než kdekoľvek inde. Asi preto, že iba tridsať kilometrov nižšie od tohto ostrova leží
ostrov Hokaidó a kdesi tam sa práve rúti expres Hikari desaťkrát rýchlejšie...
Chceli dobyť svet... Nie, títo ľudia nie. Mali skôr smolu, že sa narodili práve tu a práve teraz. Čo im ponúkol život? Najskôr budovanie kumunizmu, teraz - beznádej. Tá dnes patrí k celému ruskému Ďalekému východu. Kedysi sem chodievali za zárobkom. Vďaka rôznym príplatkom (za osídľovanie neobývaných území, za život v nepriaznivých klimatických podmienkach...) tu totiž robotník zarobil dva a polkrát toľko ako napríklad v Moskve. Prišli, aby zarobili. Nezarobili a zostali. Nemali sa kam vrátiť. Nemali sa za čo vrátiť. Provizórium sa stalo ich osudom. Tak, ako sa zasa ruský životný štýl stal osudným pre domorodcov.
Sachalinskí Nivchovia dostali od štátu byty. Nebývajú v nich. A odkedy za dve minúty zahynulo vyše tritisíc ľudí pri zemetrasení v neďalekom Neftegorsku, keď sa paneláky poskladali ako domčeky z karát, veria im ešte menej. Radšej žijú vo svojich drevených domcoch na brehu Ochotského mora, ktoré im ponúka aj tradičnú výživu - lososinu a kaviár. Človek by im závidel, avšak len dovtedy, kým sa nedozvie, že chlieb ku kaviáru nejedávajú, lebo je - drahý! Navyše, kto by kupoval chlieb, keď sa kaviár dá vymeniť za vodku. To je ich osud.
Iný osud, ale o nič lepší, majú Židia v Židovskej autonómnej oblasti, ktorú im "priklepol" J. V. Stalin. Na Ďalekom východe, tristo kilometrov od mesta Chabarovsk. Preto, aby naplnil literu Leninovho dekrétu o práve národa na sebaurčenie. Lebo hoci Židia boli národ (Rusko pozná aj židovskú národnosť, čo je svetový unikát...), žili v priestore dnešného Poľska a Ukrajiny, kam ich vysídlila ešte Jekaterina II. Po veľkolepej kampani v tridsiatych rokoch, teda v čase, keď ešte nejestvoval štát Izrael, sa sem poschádzali Židia z celého sveta, aby pomohli založiť "novú vlasť". Sotva na močaristej pôde vyrástlo mesto Birobidžan, začali sa čistky. Za noc zmizli napríklad všetci Židia z Argentíny a nikto o nich viac nepočul. Prišli časy, keď sa Židia vo vlastnej autonómnej oblasti báli povedať, že sú Židia. A potom zasa obdobie, keď sa k židovskému vierovyznaniu začali hlásiť aj tí, ktorí s ním nikdy nič nemali. "Poviem vám vtip!" hovorí Lev Grigorijevič Toitman, predseda židovskej náboženskej obce Frejd v Birobidžane. "Keď bude odtiaľto odchádzať posledný Žid, príde ho odprevadiť dvanásťtisíc Židov. Celá Židovská autonómna oblasť má 220-tisíc obyvateľov. Keď ich v roku 1989, teda ešte za komunizmu, rátali, k židovskej národnosti sa prihlásilo 8890 ľudí. Odvtedy sa odtiaľto oficiálne vysťahovalo do Izraela a iných krajín
12 500 ľudí, pričom k židovskej národnosti sa v súčasnosti hlási ďalších 12 000 ľudí," vysvetľuje. Kto môže, odchádza. Aby mohol odísť, učí sa znova jiddiš, ktorý dávno zabudol. Preto, aby raz smel zabudnúť na Židovskú autonómnu oblasť...
Svoju vlastnú históriu sa musia znova učiť aj Burjati, ktorí žijú pod Bajkalom. Tí sú zasa budhisti. "Asi sme v predchádzajúcich životoch čosi pokazili, keď nás stihol takýto osud," hovorí Dagbaláma, budhistický mních v meste Ulan Ude. "Budhizmus sa sem dostal z Mongolska. Už cárovná Jekaterina II. ho uznala ako jedno zo štátnych náboženstiev. V tridsiatych rokoch tu bolo tridsať kláštorov, v každom z nich od päťsto do pol druha tisíca mníchov. V roku 1937 nechal Stalin všetky kláštory zatvoriť a mnísi zmizli v gulagoch," rozpráva Dagbaláma. "Dnes nás je v kláštore tridsať, postupne sa otvárajú ďalšie chrámy. Tento rok sa k nám hlásilo šesťdesiat chlapcov, prijať sme mohli len tridsať. Čo ma však teší najviac, aj Burjati sa vrátili ku svojej viere. Prichádzajú k nám aspoň raz za rok, pomáhajú nám, aby sme prežili."
Chceli dobyť svet? Oni nie, možno ktosi iný. Niekto, kto nakoniec zničil aj vlastných ľudí.
TEXT A FOTO - ALAN HYŽA
