k najzaujímavejším hosťom prehliadky, jednak Čechovovu drámu v naštudovaní ruskej režisérky Oxany Meleshkinovej-Smilkovej predchádzal dobrý chýr, keďže je v Čechách horúcim ašpirantom na Radokovu cenu. V Nitre boli reakcie rozporuplnejšie. Taký Blaho Uhlár vydržal napríklad len po prvú aktualizovanú narážku na slávny televízny Mečiarov trúchlospev. Špecifický výklad Čechova, kde miesto vžitej predstavy bielych oblekov, zdanlivého bredbúrkového pokoja vidieckeho sídla a noblesného popíjania čaju vládol chcený chaos, dominovala zaprataná scéna a postavy drmolili jedna cez druhú, mnohí a priori odmietli. Boli však i nadšenci, čo ocenili atmosféru, ktorú sa podarilo dostať na scénu.
Ako však na následnej besede priznali protagonisti divadla, práve takéhoto Čechova v Ostrave naštudovali s plným uvedomením si rizika. Cieľom bolo ponúknuť snáď kontroverzné predstavenie, ktoré nadchne, alebo rozčúli, určite však nenechá ľahostajným. Samotná režisérka (zaujímavá i svojím oduševneným strhujúcim prejavom) spomenula, ako pred časom inscenovala svoju predstavu Čechova v Londýne a premáhala veľký odpor hercov. Ich predstava o ruskom klasikovi zodpovedala noblesnej konzerve. Pre ňu je však Čechov provokatér, majster anekdoty, zaujímavý tým, že i tie najtragickejšie idey podáva zahalené ako ľahučkú feériu. Aká bude jej inscenácia a výklad, vždy určuje aj miesto, čas, konkrétny súbor. Nechápe divadlo ako sladký cukrík, ktorý musí chutiť každému. V koncepcii Uja Váňu sa odrazilo jej presvedčenie, že dnešný svet je blázinec. Každý chce niečo a niekoho chápať, nie je však už ochotný počúvať druhého.
Predstavenie Stareho teatra z Krakowa - Ivona, princezná burgundská - patrilo k tým, ktoré vás však počúvať donútia automaticky, a pritom nenásilne. Dielo len tridsaťročného režiséra Horsta Leszcyuka patrilo pre mnohých k dosiaľ najväčším festivalovým zážitkom. O Ivone sa píše ako o najzložitejšej Gombrowiczovej dráme, krakovské predstavenie bolo však pôsobivé svojou jednoduchosťou, až priezračnou čistotou línií. Nádherné divadelné obrazy, práca so svetlom podčiarkujúca emotívnosť predstavenia, neustále prítomný humor, nevytrácajúce sa tajomstvo a erotika, bravúrne herecké výkony… A z toho všetkého sa ako pomaranč vylúpol bolestný príbeh krehkého chúďaťa, ktoré malo jednu chybu. Ukázalo svetu slabosť a zraniteľnosť. Za to sa smrťou platí nielen v zvieracej ríši…
Pokiaľ Poliaci demonštrovali, aké plné a krásne môže byť DIVADLO, nasledujúce Atómy Boha v naštudovaní Divadla SNP Martin boli pre veľkú časť divákov krutým prebudením. Alebo lepšie, kvalitným uspaním (treba oceniť nasadenie titulu v neskorú nočnú hodinu), lebo nejednému divákovi pri statickom, donekonečna sa opakujúcom predstavení, kde nuda bola tvorivou metódou, padala hlava. V bulletine sa píše, že Martinčania bez slov, ale obrazmi tlmočia ducha románu Gejzu Vámoša. Dosť nezrozumiteľne. Divadlo iba pre hlúčik zainteresovaných. Ale proti gustu žiaden dišputát, výpoveď režiséra Rastislava Balleka, má svojich priaznivcov. Vyniesla jej i nomináciu v doskách za objav sezóny.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ,
Nitra
