V Astorke zavládla minulý rok kvôli DOS-kám trochu kuriózna situácia, keď sa následkom dvoch nominácií inscenácií Matka a Les stalo divadlo samo sebe konkurentom. Víťazný Les Romana Poláka bol považovaný za kontroverznejšie predstavenie ako Nvotova Matka. Tohto roku Polák víťazstvo obhájil. Opäť s ruskou klasikou, adaptáciou Gorkého Meštiakov, opäť v Astorke. Titul najlepšej inscenácie sezóny bol však tentoraz vo všeobecnosti prijatý oveľa spontánnejšie. Čo si o tom myslí samotný tvorca? "Obe sú moje. Nemôžem jedno dieťa odstrkovať a druhé milovať. I keď je pravda, že v Lese je možno viac viditeľnej konštrukcie, je štylizovanejší, zatiaľ čo Gorkij je na prvý pohľad reálnejší. Ale je tam zas neporovnateľne viac mravčej práce na konštrukcii konania, vzťahoch medzi postavami, ich odlíšení. Robota bola teda rovnako prácna, i keď cesta bola iná." Aký je Polákov vzťah k cenám? "Samozrejme, som veľmi rád, že Astorka opäť dostala hneď niekoľko cien. To, že v divadle bude visieť ďalšia doska, je na jednej strane príjemné, ale aj zaväzujúce, že treba ísť ďalej, nezaspať na vavrínoch. Je to i dôkaz, že dramaturgia tohto divadla je živá a ruská klasika nie je niečo mŕtve. Ak sa dokáže dobre a zaujímavo prečítať a herci vezmú problémy a vzťahy postáv za svoje, môže vzniknúť živé divadlo napriek tomu, že autor žil pred viac ako sto rokmi a písal pre svojich súčasníkov. Je to vlastne i sociologická štúdia, kam spoločnosť dospela a či vôbec niečo vyriešila. Lebo základné problémy - lásky, konflikt otcov a detí - sú témy, ktoré sa ťažko dajú univerzálne vyriešiť, stále budú provokovať autorov a budú súčasťou nášho života." Okrem prebratia dosky za inscenáciu sezóny Polákovi pripadla ešte jedna povinnosť. Ako minuloročný víťazný režisér, navyše tohtoročný ašpirant na túto cenu, musel odovzdať dosku víťazovi v kategórii réžia. Čo cítil, keď sa napokon po otvorení zapečatených dosiek priamo na javisku dozvedel, že zvíťazil Blaho Uhlár? "Bol som rád, že to dostal Blaho Uhlár. Je to bard avantgardného divadla na Slovensku a je dobré, že cenu dostal práve on, lebo je ocenením i akejsi tvrdohlavej cesty, ktorou kráča už dlhé roky. Má svoje divadlo, svoje publikum, takže myslím, že je to v poriadku a je to fajn."

BORIS FARKAŠ SI NA CENY NEPOTRPÍ

Cenu za mužský herecký výkon sezóny získal Boris Farkaš za rolu Tetereva v Meštiakoch. Boris bol nominovaný aj minulý rok, avšak vtedy si cenu odniesol Martin Huba. V piatok teda drevenú dosku prijímal práve z rúk minuloročného konkurenta. Aký to bol pocit? "Ani minulý rok som nemal veľkú ambíciu vyhrať dosku. Rozhodne nepovažujem herecké súťaže za objektívne. Nechcem povedať, že sú zbytočné, to nie, sú však skôr povzbudzujúce pre mladších kolegov, ktorí potrebujú nejaký doping a vzpruhu do roboty. Nemal som preto žiadnu trému, bolo mi viac-menej jedno, kto to vyhrá. Vravím vám, ako to cítim. Iste však mám veľkú radosť. A tým, že Astorka dostala cenu aj za inscenáciu a tiež Zorka Kolínska, je moja radosť opodstatnenejšia, než keby som ju dostal sám." Pripustil však, že mať nakoniec dosku pod pazuchou je úžasný pocit.

VÍŤAZNÝ NÁVRAT

ZORY KOLÍNSKEJ

Hoci sa herečka Zora Kolínska sporadicky objavovala na scéne Astorky či Štúdia S, už tri roky nenaštudovala žiadnu novú inscenáciu a venovala sa najmä podnikaniu. Rola Akuliny v Gorkého a Polákových Meštiakoch bola vlastne jej hereckým návratom. A veľkou satisfakciou, keď zistila, že je za ňu spolu s Annou Javorkovou a Evou Pavlíkovou nominovaná v kategórii najlepší ženský herecký výkon. Že však zvíťazí, vraj v žiadnom prípade nečakala. "Po tom, čo už dosku dostal Boris Farkaš, som si v duchu povedala, že dve herecké ceny by už bolo na jednu inscenáciu priveľa." Aký bol návrat k hereckému životu? "Iste v niečom i ťažký, je to celkom iný životný rytmus a pán režisér Polák veľmi poctivo a dlho skúšal, nakoniec však sám po skončení skúšobného obdobia povedal, že to v podstate bolo dobré, ešte aj Zorka `zapadla`. Takže som asi nerušila." Keď si vraj po prvý raz prečítala Meštiakov, povedala si, bože môj, do čoho som sa to zasa dala navliecť. "Keď som sa na prvej skúške pána režiséra spýtala, či si myslí, že je to pre mňa, skalopevne povedal: Určite. Prerobil som to pre vás. A viedol ma tak, že som sa v tej role cítila tak `bezvadne`, ako keď si natiahnete na ruku jemnú rukavičku."

INSCENÁCIU ...HRÁME DURÁKA! ZACHRAŇOVALI KOSTÝMY

Po tom, čo Aleš Votava vlani musel odovzdávať storočnú dosku sám sebe, bola vyslyšaná jeho prosba, aby si hlasujúci v ankete všimli, že medzi scénografmi a scénografičkami sú aj iné šarmantné tváre. V piatok ho načas "zhodila" z trónu pôvabná Alexandra Grusková, keď v päťnominačnej inscenácii ...hráme duráka! napokon práve jej ocenenie ako jediné zachraňovalo nie celkom naplnené očakávania domácich z DAB. A hoci Saša priznáva, že doska pre ňu nebola nijakou zvláštnou métou, pri inscenácii ...hráme duráka! mala vraj už zo začiatku pocit, že sa rodí niečo výnimočné. "Hneď prvé stretnutie s režisérom bolo veľmi inšpirujúce. Vedel mi pútavo rozprávať o svojich predstavách, o charakteroch postáv. Navyše, pracovala som s hercami, ktorých poznám. Mám v oku ich proporcie, viem, ako vyzerajú na javisku. To je pre mňa dôležité." Saša Grusková pred doskami nebola v závideniahodnej situácii, veď prvenstvo v kategórii "vyfúkla" práve režisérovi a zároveň scénografovi predstavenia Valentinovi Kozmenkovi-Delinde, navyše - obidvaja bojovali s ďalším domácim scénografom Jánom Zavarským. A napriek tomu, že kraľovať rok scénografom na Slovensku a držať v rukách prestížnu storočnú dosku nie je žiadna "sranda", Saša Grusková sa v piatkový večer výborne zabávala. "Som rada, že sa podarilo urobiť dobrý, nekonvenčný program. Ľudia prijali, že niečo také ako odovzdávanie divadelných cien netreba robiť len klasicky, s vážnymi prejavmi, ale že to môže byť aj niečo humorné. Keď nejde o život, prečo by sme sa nezasmiali?"

DOSKA "NEDIVADELNÍKOVI" PETROVI ZAGAROVI

Hudobný skladateľ Peter Zagar, autor hudby k hre Pytačky - Medveď, sa vraj v piatkový večer viac ako nad pocitom potenciálne oceneného trápil nad tým, čo sa bude diať, ak náhodou... "Je to zvláštne. Človek sa snaží zachovať si chladnú hlavu, nepripúšťať si to k telu. Pravdupovediac, ja som toho veľa o doskách doteraz nevedel, veľmi sa v tejto spoločnosti nepohybujem. Vyskytlo sa to v mojom živote akosi pomimo toho, čo robím. Tak som si len hovoril: ak to príde, príde, ak nie, nie. Ale sediac v publiku a očakávajúc verdikt človeku začne rýchlejšie biť srdce. Ako v škole. Vyvolajú ma? A čo ak sa strápnim?" Peter Zagar je oveľa viac ako medzi divadelníkmi známy v kruhoch hudobných skladateľov. K nitrianskemu predstaveniu Pytačky - Medveď ho pritiahol dramaturg Svetozár Sprušanský, a s triumfálnym výsledkom. "Čaro divadla? Dúfam, že teraz neurazím divadelníkov, ale podľa mňa má niečo spoločné s čarom kina. Príde veľa ľudí, zhasne sa a všetci prežívajú niečo spoločné. Už len to je veľmi fascinujúce. Mňa osobne láka divadlo, pri ktorom sa ma zmocňuje pocit - áno, toto som zažil, takto to je. Kde sa mi potvrdí niečo, čo som iba tušil, že sa v medziľudských vzťahoch deje. A keď to potom nájdem na javisku, veľmi ma to poteší."

OBJAV ROKA - VŠMU

Herci-tretiaci zoskupení okolo dramaturga Petra Pavlaca a režiséra Petra Mankoveckého si v piatok s triumfálnymi gestami a za ovácií prebrali svoju prvú dosku za inscenáciu Na koho to slovo padne. Na začiatku bolo všetko inak. "Bola to vlastne náhoda. Chlapci ma oslovili po spolupráci na Šoumenoch, či by sme zasa niečo spolu neskúsili. Nemali sme s tým predstavením dokonca ani ambíciu premiéry. Chceli sme iba mať za sebou nejakú prácu na škole, aby chlapci mohli skončiť semester," hovorí P. Mankovecký. Po premiére už však všetko rýchlo smerovalo k cene. "Áno, v posledných dňoch sme už dúfali, verili. Pedagógovia sa na nás veľavravne usmievali, žmurkali. Ale v piatok som tomu zasa už až tak neveril. Celý deň sa neuveriteľne vliekol a potom večer to konečne prišlo," hovorí za študentov Lukáš Latinák. "Doska je vlastne `prúšvih`, lebo teraz všetci chcú, aby sme robili ďalej. Ale môžem to ja Romanovi Polákovi urobiť, aby na budúci rok dosku nedostal? Mali by sme skončiť," smeje sa režisér, no vzápätí sa všetci sympaticky zhodnú, že budúci rok by cenu chceli odovzdať ročníku pod sebou. Jednak by potvrdili, že úspechy VŠMU nie sú náhodné a je tu z čoho vyberať, jednak by čestne držali tradíciu po tom, čo im dosku v piatok odovzdali takisto ich konškoláci.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ,

ALEXANDRA TINKOVÁ