"Mám teda riadnu trému, veď to, čo sa tu chystá, bude krstom dieťaťa, ktoré vznikalo dvadsať rokov," povedal v úvode sobotňajšieho večera v bratislavskom Divadelnom klube na Školskej ulici herec Marián Geišberg, ktorý tu prezentoval svoje prvé cédečko Nápoky. Práve spomínaných dvadsať rokov odlišuje jeho "oficiálny" vstup do muzikantského sveta od niektorých pokusov jeho kolegov, ktorí z neznámych dôvodov strácajú na úkor svojho osvedčeného kumštu nielen súdnosť, ale i kus zaslúženej dobrej hereckej povesti v neraz trápnych speváckych avantúrach. Geišberg je iný prípad, jeho pesničky žijú roky svoj život neoddeliteľne s ním, podobne ako jeho čoraz známejšie poviedky. Často autobiografické, plné ľudskosti, lásky a úcty k slobode, i sarkazmu a irónie zároveň (možno aj preto to slovko nápoky - čiže naschvál, náročky, ale aj nevdojak). Tešili a pomáhali pred novembrom ("Nôžky mám v betóne, krídelká kovové, keď hlávkou pohnem, o obruč zavadím, cítim sa voľne, nič mi tu nevadí, iba si trošíčku chrbátik ohnem") i dosť hlboko po ňom, napríklad aj počas pamätnej noci na ministerstve kultúry. "Čo sa týka kvantity piesní, Maroš nepatrí k plodným autorom," skonštatoval krstný otec, režisér Juraj Nvota a vyjadril nádej, že toto dieťa bude mať časom aj nejakého súrodenca, "no na druhej strane tieto pesničky nestarnú, a preto sa s tým súrodencom možno nemusí až tak ponáhľať". Naozaj nestarnú, veď hoci povolebný pocit rezonoval aj v nabitom Divadelnom klube, ktorý pohodou naplnili aj autorovi priatelia M. Janoušek, P. Janků, P. a R. Mankoveckí či ľudovkári Pecníkovci, smiech pri Geišbergovom konštatovaní, že "každá matica sa krúti doprava, len slovenská doľava", nebol ešte úplne bezstarostný.

ALEXANDER BALOGH