ho rytmu. Nahrávka I don‘t like it (Mne sa to nepáči) je prácou Simona Hunta z Fakulty krásnych umení v Sydney, ktorý bol tak pobúrený Hansonovej rasistickými názormi, že sa podujal na osamelú križiacku výpravu proti nej.

Hansonovej strana Jeden národ však posledný týždeň pred voľbami napriek tomu ešte vykazovala podporu 7 percent občanov. Tesný súboj vládnej liberálno-národnej koalície a opozičných labouristov jej dáva reálne politické šance, dosiaľ však obe strany tvrdia, že s ňou neuzavrú dohodu. Simon Hunt (ktorý si zmenil meno na Pauline Pantsdown, v preklade Pauline Dolunohavičky) si zrejme môže pripísať isté zásluhy za nedávny úbytok Hansonovej zisku - Jeden národ inkasoval v júli, predtým, než vydal svoju prvú nahrávku, 13-percentnú podporu. Hansonová však má vlohy na to, aby sama pracovala na svojom zničení. Nedávno si vybrala štát Tasmánia (ktorého domorodé obyvateľstvo bolo, jemne povedané, vyhladené), aby oznámila, že domorodci boli oveľa šťastnejší za starých čias, keď im farmári platili za prácu potravinami a šatstvom a nikdy nevideli skutočné peniaze. Bývalá majiteľka obchodíka so smaženými rybami a hranolkami jednoduchými slovami obhajuje Austrálčanov z nižšej strednej vrstvy vo svete, ktorý riadia záujmové skupiny a muži v oblekoch - je, ako sa sama rada označuje, "matka všetkých Austrálčanov". Jej najhorším nepriateľom však boli práve jej vlastné ústa - a aj pár ďalších ľudí malo čo dodať. Jej bývalý manžel mierumilovne skonštatoval, že by si želal, aby ju nikdy nebol stretol, a 23-ročný syn sa vyjadril o "matke všetkých Austrálčanov" slovami:"Nepamätám sa, kedy sa naposledy so mnou rozprávala." V ekonomike zakopla návrhom všeobecnej "ľahkej" 2-percentnej dane a jej vzťah k médiám sa natoľko zhoršil, že teraz ich už prestala púšťať na svoje (chabo navštevované) zhromaždenia.

Hansonová je dnes v austrálskej politike už vyhasnutou hviezdou. Ale aj mizerných 6 či 7 percent hlasov, ktoré by momentálne asi získala, by mohlo zvrátiť výsledok volieb pri zvláštnom austrálskom volebnom systéme. V Austrálii je hlasovanie povinné a voliči musia vyznačiť každú politickú stranu v poradí, aké si želajú. Ak žiadna strana nevyhrá jasne v hlasovaní o prvej preferencii, hlasy pre najmenšiu stranu sa znovu prerozdelia - čo znamená, že zatiaľ, čo je nepravdepodobné, že by Jeden národ získal čo len jediné kreslo, jeho prívrženci by mohli rozhodnúť o desiatkach kľúčových postoch v hlasovaní o druhých preferenciách. Je to veľké pokušenie pre vládnucu liberálno-národnú koalíciu. Ide o tradičnú, veľkú konzervatívnu stranu, ktorá by bola prijateľným miestom pre druhé preferencie voličov Jedného národa. Stačí najmenší stimul.

GWYNNE DYER, Londýn

(Autor je historik a nezávislý publicista)