vyrovnanou kvalitou patrí už štyri desaťročia k mienkotvorným hodnotám. Presvedčivosť jeho tvorby napokon overilo od konca päťdesiatych rokov podnes množstvo výstav. A nielen to. V priebehu času sa jej interpretácii venovali významní umeleckí historici a kritici, ktorí ju považovali za kľúč k tendenciám aktuálnym na výtvarnej scéne. Bol osobnosťou, ktorá v mnohom určovala tón: senzitívne reagujúci na premeny dobovej kultúrnej atmosféry si bol však vždy vedomý toho, aké dôležité je vyjadriť sa jedinečným spôsobom.

V polovici šesťdesiatych rokov sa Milan Paštéka radikálne rozišiel s generačnou poetikou. Táto hľadala svoj autentický výraz v priesečníku medzi domácou tradíciou čerpajúcou inšpiráciu z ľudového umenia i prostredia a jazykom moderného umenia. Napokon, vidiecke témy ho oslovili až neskôr, vtedy, keď ich transformoval do ironickej polohy. Jeho prvá samostatná výstava v Mestskej galérii v Bratislave (1964) ho predstavila ako autora mimoriadnych maliarskych schopností, ktorý si cení predovšetkým svoju spontánnosť: deformované rezíduá alebo torzá figúr mu boli len zámienkou, aby gestickým prednesom pokryl výraznými pastami plochu svojich plátien, v ktorých hedonizmus farby hral nezameniteľnú úlohu. Bolo to v období, keď sa aj naše výtvarné umenie začalo vzďaľovať od zachytávania obrazu vizuálnej reality a figurácie ako takej. Milan Paštéka sa však vedome s ňou ešte dlhý čas nerozišiel. Jeho práce z druhej polovice šesťdesiatych rokov môžeme vnímať akú súčasť európskeho trendu novej figurácie: vitálny prednes zamenil za plošne nanášanú farbu a naďalej pracoval s deformovanou figúrou. Táto v podstate malá zmena v spôsobe jeho vyjadrenia mala systémový dosah. Namiesto subjektivity, demoštratívne prítomnej v prácach z polovice šesťdesiatych rokov, sa na konci desaťročia diváci ocitli pred kompozíciami plnými zdržanlivého až ironického odstupu od zobrazovania tém, ktorým Milan Paštéka vtiahol do svojho prednesu vtedy aktuálne existenciálne pocity. Sedemdesiate roky poznačila konsolidácia našej spoločnosti, a najmä kultúry a umenia. Bolo to obdobie pre všetkých výtvarníkov ťažké, najťažšie však pre tých, čo v predchádzajúcom desaťročí dosiahli medzinárodné úspechy. Vyjadrovali sa internacionálnym jazykom súčasného umenia a ich prednes nekonvenoval nastupujúcej predstave socialistického realizmu. Tvorba Milana Paštéku v šesťdesiatych rokoch nechýbala na najvýznamnejších prehliadkach slovenského výtvarného umenia v zahraničí (Bienále mladých v Paríži - 1963, Bienále Sao Paulo - 1965, Bienále v Benátkach - 1966, Súčasné československé umenie v Berlíne - 1966, Moderné umenie z Bratislavy v Mníchove - 1967, Expo v Osake - 1970), kde zaznamenala výrazné úspechy. On sám sa v období konsolidácie nebol ochotný vzdať svojej individuálnej mytológie, pričom jej iróniu a grotesknosť časom vystriedalo stíšenie prameniace zo skepsy, ktorá sa ho zo spoločenskej situácie zmocňovala. Postupne sa ocitol medzi autormi neoficálnej výtvarnej scény. Jeho práce vystavovali len odvážnejšie vidiecke galérie, na ktorých aktivitu nemalo priamy dosah ministerstvo kultúry a odborné časopisy sa - pod tlakom cenzúry - vyhýbali jeho menu. V druhej polovici minulého desaťročia a predovšetkým po roku 1989 sa Paštékova tvorba stala súčasťou najvýznamnejších výstav nášho umenia doma i v zahraničí (výstavy v Bratislave, Kodani, Kremži, Seville, Novare, s J. Kolářom vystavoval v československej expozícii na XLIV. bienále v Benátkach) a prestala chýbať v stálych expozíciách slovenských galérií. Na poslednej výstave v Galérii J. Koniarka v Trnave (1997) predstavil M. Paštéka svoju najnovšiu tvorbu, v ktorej sa definitívne vzdal figurácie, hoci sa celé roky zdalo, že ona je jeho najsilnejšou stránkou. Asketicky pracoval s farbou a pozornosť sústredil na proces maľby. Vytvoril kompozície nevšednej presvedčivosti a kvality, ktoré viac ako čokoľvek iné dokázali silu jeho umeleckej osobnosti.

Milan Paštéka bol mienkotvorný nielen ako výtvarník. Jeho postoje, v ktorých sa dokázal povzniesť nad triviálnosťou každodennosti, vzbudzovali rešpekt. Vidina lacných spoločenských úspechov za cenu spolupráce s aroganciou súčasnej vládnucej moci mu bola cudzia: bez veľkých slov odmietol účasť na viacerých oficiálnych výstavách v zahraničí, rovnako ako samostatnú výstavu v Slovenskej národnej galérii. O čo viac bol vo svojich postojoch osamelý, o to viac za nimi stál. Presvedčivosť jeho umeleckých i občianskych postojov bola mimoriadne vzácna: v aktuálnej chaotickej spoločenskej situácii žiari ako príklad hodný nasledovania.

Posledná rozlúčka s Milanom Paštékom bude vo štvrtok 1. októbra o 11.00 h v bratislavskom krematóriu.

ZUZANA BARTOŠOVÁ

(Autorka je spolupracovníčkou SME)