Bol som v stredu tohto týždňa na Devíne. Bol som tam takpovediac oficiálne. Nie však ako člen nejakej delegácie! Deti z Hnúšte, s ktorými sa už roky kamarátime, so svojou učiteľkou a svojou knihovníčkou navštívili Bratislavu a mňa pozvali na ten výlet ako... Ako čo? Ako kultúrneho dejateľa? Ako miestneho? Chcem veriť, že ako kamaráta, ktorý pre nich píše. Pozerali sme sa zhora na to, ako sa vlieva tmavá Morava do mútneho Dunaja, ukázal som im, že tam za ohybom žil Rudo Sloboda (ako si nespomenúť na jeho krásne vety: Morava, aj v noci sa leskneš. Keď fičí ostrý západný vietor a skláňa tenké konáre vŕb, keď nebom letia kusy bielych mračien a odkrývajú mesiac, leskneš sa ako zlato.) Deti boli presne také, ako my, keď sme chodievali na podobné literárne výlety: trochu unavené, trochu nadšené, trochu nechápavé. To im až po čase dôjde, že z tej výšky sa pozerali na kus vlastnej histórie. Neodsudzoval som ich za to. Odpustil som dokonca aj sprievodcovi, ktorý patetickým slovníkom 19. storočia a neprirodzeným, smiešnym slovosledom hustil do detí, aby boli dobré. Čo je to však byť dobré? Ruky za chrbát a jazyk za zuby? A boli puberťáčky, ktoré boli s triedou tiež na Devíne, zlé a skazené, keď na "moje" decká zarevali plné nenávisti: Vy pankharti z východu, len počúvajte, ako hovoria!? Nie, bola v nich len tá naša slovenská (alebo slovanská?) nevraživosť voči každému, kto je z iného konca dediny ako my. O tom som však deťom z Hnúšte nehovoril. Na to prídu raz samy, že poznať svoju históriu znamená aj poznať svoje menej vydarené gény či slabosti.