Slovenskí básnici (niektorí) sú dobrí. A najpríhodnejšia chvíľa na ich čítanie je jeseň. Rok čo rok takto na jeseň otváram knižku Jozefa Mihalkoviča Zimoviská, ktorá má dnes už Kristove roky. Na obálke je čierna kresba Rudolfa Filu a vnútri takéto verše: "Netráp sa. Nájdeme svoje miesto. Z rastliny ticha / v izbe opadával tvoj dych." Nedá sa tomu rozumieť doslova. Dá sa iba nadýchnuť vône tých slov ako čajových lístkov. Až vtedy sa dá rozumieť hlboko, až za slová, až za ticho. Básne sa možno píšu najmä preto, lebo človek nerozumie svetu ani sebe. Jozef Mihalkovič je však básnik, ktorému ide najmä o dorozumenie. Rok čo rok takto na jeseň otváram túto útlu knižočku, ktorej listy už žltnú a napĺňa ma to pokojnou istotou: že sa nemám čo trápiť. Nájdeme svoje miesto.