Videl som Ťa na malej lúke uprostred peržalského sídliska (keď som bol chlapcom ja, lúky u nás bývali až za mestom!) Držal si v ruke neviditeľnú niť. A na jej konci visel zavesený do výšky šarkan. Papierový šarkan! Ktovie, prečo sa šarkany púšťajú len na jeseň. (Medzi nami, v Číne sa začínajú šarkany púšťať na jar.) Možno to súvisí s vanutím vetrov. A možno je to tou melanchóliou, ktorá zavanie z Orientu a prebúdza v nás túžbu maľovať čínskymi tušmi na vodu a púšťať šarkany. Obdivoval som Ťa, chlapče. Dnes, v ére mobilov, marihuany a počítačov vyjsť na svetlo s takým predpotopným zariadením, ako je šarkan, to vyžaduje kus chlapčenskej statočnosti. Aj ja som ako chalan púšťal šarkana. Urobil som si ho z tenkých paličiek nespisovne nazývaných špajdle, chvost som nastrihal z novín. Aj ako dospelý foter som mal niekoľko pokusov o šarkana. Či som ho však kúpil v obchode, alebo urobil sám podľa rôznych príručiek, nevydaril sa. Moje deti zažili sklamanie. Pretože niet väčšieho sklamania, ako keď vám šarkan nevzlietne. Preto som si v týchto dňoch kúpil pôvabnú knižku s veľavravným názvom Postavte si čínského draka. Nie, už nemám ambície stavať šarkana. Deti mi medzitým vyrástli a ja ich už nedržím na neviditeľnej niti. Iba dúfam, že vzlietnu, že sa im to podarí. Vieš, chlapče so šarkanom, ako vôbec vznikol šarkan? Bolo to poriadne dávno pred Kristom. Istému roľníkovi v starej Číne vraj vietor uchytil klobúk, ktorý mal chlapík uviazaný na šnúrke. Hovoríš - hlúposť? Prečo potom na juhu Číny dodnes púšťajú šarkany v podobe slameniakov? My voláme toto lietajúce zariadenie šarkan, Česi mu hovoria drak, Angličania kite a Číňania feng čeng, čo znamená veterná citara (ak zavesíš na šarkana ľahučké bambusové flautičky, budú ti jemne hrať!) Číňania verili, že šarkan odnáša z domu smolu a nešťastie. Niečo na tom bude: odkedy nepúšťam šarkana, nemôžem sa zbaviť starostí a problémov. Ale Ty, chlapec so šarkanom, si teraz ľahký a plný sily, ktorá dovoľuje vzlietnuť. Ak si priložíš ucho k niti, ktorú držíš v ruke, začuješ neviditeľnú hudbu. Možno je to hudba neba. A možno je to melódia Tvojho detstva. Drž si ho pevne v ruke. Človek, ktorý pustil aspoň raz v živote svojho šarkana, nemôže dopadnúť zle. Púšťaj svojho šarkana čo najvyššie: aby sme ho videli aj my, ufrfľaní dospeláci. Púšťaj ho aj pre nás a za nás. Ja už svojho šarkana asi neurobím. Budem si ďalej kupovať príručky o šarkanoch a úprimne Ti držať palce.

Tvoj Daniel Hevier