Kniha Slovensko v šedej zóne? je rozdelená na päť častí. Prvú časť tvorí rozsiahla kapitola venovaná chronológii domácich a zahraničnopolitických udalostí a ich komentovaniu za obdobie 1993-1997. Do druhej časti sú zaradené kapitoly o verejnej rozprave na tému členstva Slovenska v NATO - diskusie v elektronických médiách, v denníkoch a týždenníkoch, v parlamente, v armáde, ako aj na pôde občianskych organizácií. Prílohou tejto časti sú autentické dokumenty - stanoviská slovenských i zahraničných predstaviteľov. Je tu tiež zaradený obrázkový materiál v podobe karikatúr, ktorý ilustruje názory odporcov vstupu Slovenska do aliancie. Tretiu časť predstavuje analýza verejnej mienky. Štvrtá sa zaoberá pohľadom Spojených štátov amerických a Ruska na rozširovanie NATO a na pozíciu Slovenska v ňom. Piatu časť tvoria analýzy rozhovorov na tému vstupu s predstaviteľmi politických a spoločenských elít Slovenska, ale aj s významnými politickými a akademickými osobnosťami vo Washingtone.
"Žiadna sila na svete nemohla vyradiť Slovensko z prvej skupiny uchádzačov o členstvo v NATO," napísal v úvode najdlhšej kapitoly nazvanej Príbeh sebadiskvalifikácie favorita jej autor Marián Leško. Skutočnosť, že z nej krajina predsa len vypadla, nezavinil nikto zvonku - Slovenská republika sa totiž diskvalifikovala sama. Alebo presnejšie, krajinu diskvalifikovala jej vláda," dodáva autor. Jeho kapitola prináša chronológiu i komentovanie najdôležitejších udalostí na domácej politickej scéne, ktoré mali vplyv na rozhodnutie summitu NATO v Madride v júli 1997. Poukazuje na opakované nedemokratické prvky v správaní sa vládnej koalície, kriticky hodnotené nielen domácou opozíciou, ale aj západnými partnermi Slovenska. Pripomína výrok slovenského premiéra a predsedu HZDS Vladimíra Mečiara, ktorý vnímal samostatnosť Slovenska ako lepšiu šancu na integráciu. V tejto súvislosti Leško konštatuje, že ak sa mal zmysel štátnej samostatnosti naplniť až medzinárodnou integráciou Slovenska, tak potom "zlyhanie pri integrácii je zároveň nenaplnením zmyslu štátnej samostatnosti".
Juraj Alner, ktorý sa zaoberal viacerými rovinami verejnej rozpravy o vstupe, zistil, že skutočná verejná diskusia o tejto kľúčovej politickej téme na Slovensku vlastne ani nebola. Skôr sme boli svedkami paralelných monológov alebo vzájomných invektív. Obsahom debát bola skôr stranícka a domáca politika. Mária Hlucháňová opísala rolu NR SR v integrácii Slovenska do NATO a tvrdí, že slovenský parlament sa počas celého volebného obdobia podriadil politickému diktátu vládnej väčšiny a stratil záujem vystupovať v tejto kauze ako jedna z najvyšších ústavných inštitúcií. Vládni poslanci aj po madridskom summite odmietli parlamentnú rozpravu o tom, prečo nebol splnený hlavný zahraničnopolitický cieľ programového vyhlásenia vlády... Sociológ Michal Vašečka, novinár Juraj Alner, politológ Juraj Ješko a expertka na MVO Miriam Lexmannová rozobrali diskusie o NATO v armáde, v slovenskej tlači, elektronických médiách a na pôde mimovládnych organizácií.
Sociologička Zora Bútorová v príspevku Vývoj názorov verejnosti na vstup Slovenska do NATO dospela k záveru, že hoci zahraničná politika nepatrí medzi tie oblasti, ktoré ľudia na Slovensku vnímajú ako najdôležitejšie, značná časť verejnosti je znepokojená z vypadnutia krajiny z prvej vlny rozširovania. Keby sa bolo v máji 1997 konalo riadne referendum, bolo by pravdepodobne vyznelo v prospech vstupu do NATO. Autorka však poukazuje i na povrchnosť proatlantickej orientácie verejnosti a na nedostatočnú informovanosť o výhodách či nevýhodách členstva. Expert na zahraničnú politiku František Šebej sledoval vývoj amerických názorov na kľúčové zahraničnopolitické rozhodnutie od skončenia studenej vojny a ukazuje, ako sa napokon Slovensko samo vyčlenilo z Višegrádskej štvorky. Politický analytik Alexander Duleba a politológ Tomáš Zálešák analyzujú stanovisko Ruska a jeho reprezentácie k procesu rozširovania. Rekonštruujú desať ruských odvetných krokov proti nemu a informujú aj o požiadavkách Kremľa v rokovanich s NATO. Podľa ich mienky ruská diplomacia bola čiastočne úspešná a naznačujú, že ak vôbec dôjde k ďalšiemu rozširovaniu, bude sa odohrávať s výraznejšou pozíciou Ruska v európskej bezpečnostnej agende. (Ukážky z ďalších kapitol prinášame osobitne).
Martin Bútora ako jeden z editorov publikácie v jej úvode pripomína, že o tom, či sa na Slovensku presadí proatlantická orientácia, v nemalej miere rozhodnú parlamentné a komunálne voľby v roku 1998 a vývoj udalostí po nich. A že v tomto zmysle sa na rozhodovaní podieľajú aj občania. V závere knihy jej editor pripomína výrok amerického veľvyslanca Ralpha Johnsona, ktorý povedal: "Dvere do NATO ostávajú otvorené. Tešíme sa na deň, keď Slovensko bude môcť nimi prejsť." Publikácia Slovensko v šedej zóne? sa usiluje tento deň priblížiť.
