Ak prišla poštou obálka so znakom Sliezskeho domu, takmer vždy znamenala dobrú správu. Posledná zásielka bola iná. V skladačke so záberom na horský hotel, po horeuvedených rokoch boli slová: "Niekto musí, niekto môže obrátiť list. Ja musím," a vedľa podpis Klaudius Burger.
Aj keď sa dá diskutovať o súlade stavby takéhoto typu s cieľmi ochrany prírody v národnom parku, Sliezsky dom svojím poslaním aj typom návštevníkov patrí k Vysokým Tatrám, ich Velickej doline. Svojou polohou pod Gerlachom už vo vysokohorskom prostredí umožňuje horolezecké, turistické, skialpinistické vrcholové podujatia, pre ktoré bol východiskom, pre iných turistov je cieľom túry s možnosťou bližšieho nazretia do tatranskej prírody. Aj jednoduché a cenovo prístupné ubytovanie v jeho turistickej časti umožňuje privítať návštevníkov, ktorých láska k prírode takmer vždy je omnoho väčšia ako výška ich bankového konta.
Roky 1971 - 1998 sú obdobím, keď Sliezsky dom viedol Ing. Klaudius Burger, ktorý musel svoju prácu nedobrovoľne ukončiť, pretože horský hotel sprivatizovali iní. Je vôbec otázne, či sa vysokohorské chaty majú privatizovať, ak majú splniť svoj účel priblížiť prírodu obyčajným ľuďom. Nikdy ich prevádzku nezaplatia turisti, horolezci, podujatia z nich neuvidíme v reláciách o smotánke. Aj preto asi bude treba ich prevádzku dotovať. Chodí sa tam za inými cieľmi a chodia tam iní ľudia. "Pozdravujte všetkých turistov na Sliezskom dome," boli rozlúčkové slová pápeža Jána Pavla II. na návšteve vo Velickej doline 3. júla 1995. Aj tá najrozumnejšie postavená chata nebude znamenať nič bez ľudí, ktorí plnia jej poslanie. Klaudo Burger podal tiež tri razy privatizačný projekt. Ako dopadol, sa mu nikto ani len neobťažoval oznámiť. Vo Vysokých Tatrách nie je jediným chatárom s týmto osudom. Aby bolo celkom jasné - človek, ktorý skromne, no s hrdosťou hovoril o stretnutí s pápežom a o tom, ako zriaďuje pamätnú izbu na túto návštevu, či podľa slov Vlada Launera "celkom na začiatku prišiel s myšlienkou Memoriálu Juzeka Psotku" (ktorý je spomienkou na tohto horolezca a neskôr i D. Becíka, P. Božíka, J. Jaška a J. Justa, ktorí sa nevrátili z Everestu), nemusí mať najlepší projekt na privatizáciu. Ľudia, čo do vrchov chodia, však majú právo vedieť, čo prevýšilo misku váh, kde na jednej strane bola úspešná 27-ročná práca. Máme právo poznať pravidlá, podľa ktorých sa rozhodovalo, a máme aj právo navrhovať, žiadať a sťažovať sa. Nie preto, že by sme chceli vyvolávať svár, ale preto, že tieto práva sú zakotvené v Ústave SR, ktorou sa tak často máva. Pretože spôsob, ktorým sa postupuje v tomto prípade, je spôsobom, akým sa správajú gubernátori na dobytých územiach, ktorých obyvatelia už nedokážu ani len protestovať.
V spomínanom ozname K. Burger nehovorí o sebe, o nič neprosí, ďakuje adresátom za vzťah k Tatrám, k Velickej doline a Sliezskemu domu. Ešte stále môže veľmi veľa záležať na aktivite a postupe horolezcov, lyžiarov, turistov a ich organizácií, ale aj obyčajných ľudí, či a dokedy budú platiť slová Klauda Burgera o Sliezskom dome "…už sa tu viac nestretneme". BRANISLAV LÍŠKA
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
