Lasica a ďalší.

Kto pozná filmografiu svojráznej českej režisérky Věry Chytilovej, jej posledný film Pasti, pasti, pastičky, ktorý sa práve dostáva do slovenských kín, ho ničím neprekvapí, ale ani nepoteší. Nájde si tu všetko, čím sa Chytilovej rukopis vyznačoval a vymykal spomedzi ostatných. Spoločenské schémy, situácie, problémy, ktoré charakterizovali dobu rozpitvané do neutešených detailov a maximálne dotiahnuté do absurdna, často až katastrofických záverov. Na pranieri jej filmov sa postupne ocitli všetky "výdobytky" našej, neskôr aj tej "poprevratovej" civilizácie. Stvárnené v paródiách, fraškách, karikatúrach, často v programovo amatérskych hereckých prejavoch. To všetko nechýba ani snímke Pasti, pasti, pastičky. S podtitulom "feministicko-pesimistická čierna komédia" sa snaží zachytiť nový fenomén, o ktorom sa u nás v minulom desaťročí hovorilo len potichu - feminizmus, a k nemu kladie naraz niekoľko neduhov dneška, ktoré majú v poslednom filme Chytilovej až príliš moralizátorský nádych: novodobí zbohatlíci - videní výlučne v pekných autách a na dekadentných večierkoch, nemravní, väčšinou neuveriteľne hlúpi politici a poslanci, všemohúca a všeobjímajúca reklama, ktorá rozbíja komunikáciu medzi ľuďmi, kriminalita, postupne sa meniaca na zábavu vo voľnom čase. Režisérke v tomto filme však v mnohom dochádza dych. Chýba jej povestná schopnosť vyjadrovať sa v dvojzmysloch, symboloch, sled dramatických udalostí už akosi nedrží pokope, a napriek tomu, že príbeh je inšpirovaný skutočnou udalosťou, Chytilová asi mnohé pritiahla za vlasy, pretože pôsobí dosť neuveriteľne, ku koncu dokonca unavuje. Amatérske herecké výkony, ešte napríklad v Kopytem sem kopytem tam neopozerané (práve z tohto filmu si režisérka požičala niektorých hercov), tu už zďaleka nefungujú, ako by mali (no bolo by nespravodlivé nespomenúť výkon Tomáša Hanáka). Celá spoločnosť konca deväťdesiatych rokov je vykreslená príliš čiernobielo, feminizmus je tu vulgárne zjednodušený na problém znásilnenej ženy a jej pomsty v podobe dvoch "kastrátov". O prívlastku feministická tu teda nemôže byť reč, skôr naopak. žáner komédie je pri niekoľkých hrubých gagoch a vtipoch tiež otázny. Čo sedí, je slovko pesimizmus a dovysvetlenie - o tom, aké pasce na nás číhajú. Zdá sa, že tie nachystané na ňu, sama režisérka prehliadla. "Horúce" problémy súčasnosti, ktoré ju očividne trápia, tu zďaleka nevie stávrňovať s takou ľahkosťou a sviežosťou, a čo je horšie, diváka nimi unavuje a ťaží.