Bol raz chlap na dne. Stať sa chlapom na dne je veľmi ľahko. Stačí, keď vám to nevyjde. Keď sa vám niečo pobabre v robote, so ženou alebo deťmi - alebo vo vlastnej hlave. Dno poznať veľmi ľahko: padá sa naň rýchlo a tvrdo. Chlap ležal na dne a obzeral sa okolo seba. Bolo to, akoby sa ocitol v hlbokej studni. Niektoré studne vraj nemajú dno. Ale keď už ste na takom dne, zistíte, že práve naopak: niektoré studne nemajú východ. Okolo neho bola iba studená okrúhla stena, ktorá nemala koniec ani začiatok. Chlap sa pokúsil vstať, ale podarilo sa mu iba oprieť sa jedným kolenom o tvrdý spodok. A keď bol už v akomsi pokľaku, spomenul si na dávnu modlitbu z detstva. Bola to jediná modlitba, ktorú si ako-tak matne pamätal. Anjelíčku, môj strážničku. A pretože sa hanbil opakovať svoje slová decka, vymyslel si v tej chvíli svoju vlastnú modlitbu. Modlil sa muž, ktorý sa celé desaťročia nemodlil. Modlil sa, a ani nevedel ku komu. K Bohu alebo k bohu? K sebe? K niekomu neznámemu, ktorý by mal naňho tam vonku čakať, ako sa čakáva na cestujúceho na železničnej stanici? Chlap sa modlil slovami, ktoré vzápätí zabúdal. Dali by sa však zhrnúť do jediného zúfalého výkriku: Ty tam, neznámy a nepoznaný, ak je to v tvojich silách a ak ťa to nebude obťažovať, dostaň ma odtiaľto. A naozaj: nepriestupná okrúhla stena okolo muža sa začala rozplývať a chlap zbadal, že je znova vonku. Z najhoršieho vonku. A pretože chlap sa už nikdy nechcel ocitnúť na dne, rozhodol sa predávať to najlepšie, čo bolo v ňom. Stal sa z neho predavač modlitieb, Možno vás to pobaví, možno pohorší, ale ľudia sú všelijakí. Niekto obchoduje s vodovodnými armatúrami, niekto predáva na ulici lásku a tento muž predával modlitby. Najprv to bola iba tá jediná modlitba, ktorá ho postavila na nohy. Keď sa však zo všetkých strán začali k nemu hrnúť stroskotanci, ktorí boli na dne, zistil, že ľudia majú pestrú vzorku nešťastí. A tak predával modlitby proti nevere, modlitby za počatie i za zabránenie počatia, modlitby za život i smrť, množstvo modlitieb za prachy, prachy, prachy, modlitby zúfalé i trúfalé, modlitby ďakovné (tých bolo najmenej), modlitby rodičov za deti i zriedkavé modlitby detí za rodičov, modlitby defraudantov, modlitby nájomných vrahov... Niektoré modlitby boli univerzálne, ale väčšinu písal priamo na telo. Muž sa časom dopracoval nielen k brilantnej rutine, ale aj k obsažnému kontu. Jedného dňa sa mu však stala šokujúca vec. Chcel sa súkromne pomodliť k božstvám blahobytu, aby naďalej stáli pri ňom. Zbožne zopäl ruky, ale zistil, že tam Hore je hlucho. Prázdnota. Nič. A tak mu pripravená modlitba zamrela na studených perách.