dlhé roky sme Ťa poznali ako večne mladého chlapca, ktorý hráva úlohy večne mladých chlapcov. Mal som to potešenie počúvať v Tvojom brilantnom prednese aj moje kostrbaté básničky. Po revolúcii sme objavili, že byť iba súčasťou umenia a kultúry je Ti málo. Začal si kultúru vytvárať, ovplyvňovať, podnecovať. Vznikli hlášky, že Roman má takého koníčka: stavia divadlá. Je to ušľachtilé hobby, keď niekto dokáže postaviť z prachu a ničoho divadlo. Pretože snaživcov, čo dokážu už hotové divadlo zlikvidovať, je okolo nás dosť. A dnes nám odovzdávaš budovu, ktorej meno sa ešte len bude tvoriť. Ja viem, oficiálne sa to volá Reštaurácia Leberfinger, Viedenská cesta 257. Je to pri Sade Janka Kráľa, na petržalskej strane Dunaja. Keď som pozýval ľudí na krst našej novej knihy do týchto priestorov, nikomu to nič nehovorilo. Ale keď som povedal Herecký penzión Ľuba Romana, každému sa rozjasnilo: Aha! Nečudoval by som sa, keby ľudový génius, ktorý má na starosti názvoslovie pohostinných zariadení, dal tomuto útulnému domčeku meno U Romana. Ale nechcem ovplyvňovať! Ja sám o tejto stavbe neviem nič. Viem len, že keď sme chodievali do Sadu Janka Kráľa s deckami, bola tam nejaká ošarpaná a žltačková budova. Mne sa zafixovala ako kominárska kúria. Prečo kúria, neviem. Možno preto, že kominári kúria. Málokto vie, že to bol legendárny a historický a úctyhodný zájazdný hostinec. Potom prišiel socializmus a pridelil to kominárom. Potom sa socializmus u nás zakuklil do svojho ďalšieho štádia a kominári odišli. Ale aby s nimi neodišlo aj šťastie, prišiel si Ty, Ľubo, s tou Tvojou provokačnou chuťou stavať a budovať a tvoriť a zakladať a vytvárať. Je to nebezpečné poslanie: mnohých to škrie. Táto budova vyzerá zvonku oveľa menšia ako znútra. Zvonku je to malý dvor a vnútri rozľahlé katakomby! A tento Tvoj čin vyzerá zvonku tiež menší ako je v skutočnosti. Pretože Ty si nepostavil, Ľubo, iba nejakú reštauráciu a nejaký penzión pre hercov, Ty si nevdýchol život historickej budove, ktorá je dnes najstaršou pamiatkou v Petržalke. Ty staviaš na nohy kultúru! Ja viem, znie Ti to príšerne oficiózne, tak to poviem inak: staviaš na nohy radosť, nádej, chuť žiť. A keď som Ťa tam pred časom navštívil, postavil si na nohy aj mňa. Našiel som Ťa tam medzi robotníkmi v montérkach a s lopatou, ako rozhadzuješ po nádvorí jemný štrk. Nadýchol som sa Tvojej energie a trochu som sa zahanbil. A tak som sa rýchlo vrátil do svojej pracovne. Pretože každý z nás má tú svoju lopatu, aj keď je to niekedy lopota. Ďakujem Ti, Ľubo.
Tvoj Dano
