spoločností sa z juhu rozšírili takmer na celú krajinu. Pokiaľ by armáda poslúchla príkazy politického vedenia a v povstaní pokračovala, prišlo by asi ku krviprelievaniu, uvádza denník Frankfurter Allegemeine Zeitung. Služba mieru sebarozpustením mala pochopiteľne svoju cenu: sklady armády boli vyplnené búriacim sa davom. Armáda nestrieľala do ľudí, zato ľud sa stal armádou. Podľa odhadov zo skladov ukradli 650 000 pechotných strelných zbraní, väčšinou samopalov typu kalašnikov. K tomu treba prirátať niekoľko tisíc ľahkých guľometov a najmenej 1,7 miliardy kusov munície. Pre krajinu s tromi miliónmi obyvateľov to znamená značnú palebnú silu na hlavu. Vyplienením armádnych skladov sa istým spôsobom splnil veľký sen stalinského diktátora Envera Hodžu: národ a armáda sa stali totožnými. Do volieb, ktoré sa minulý rok konali 29. júna a 6. júla, sa situácia do značnej miery upokojila. Obnova štátnych inštitúcií a chorobné hospodárstvo sa však vlečú a extrémna polarizácia medzi vládnucou Socialistickou stranou Albánska a opozičnou Demokratickou stranou Albánska bývalého prezidenta Saliho Berisha ohrozuje krehký spoločenský konsenzus. Krajina je málo vyzbrojená proti nebezpečenstvu vnútorného rozpadu aj proti ohrozeniu z vonku. Pred začiatkom nepokojov mala albánska armáda oficiálne 32 000 vojakov. O dnešnom početnom stave existujú rôzne údaje. Oficiálne údaje uvádzajú 10 000 až 12 000 mužov, podľa pozorovateľov je albánskych vojakov menej ako 10 0000, možno 8000, niekto zasa odhaduje ich počet na 4000 až 5000. Pokusy vlády získať naspäť ukradnuté kalašniky a muníciu stroskotali. Podľa armádnych údajov zozbierali vojaci asi 20 percent odcudzených kalašnikov. V albánskej armáde je nedostatok motivovaných a dobre vyškolených dôstojníkov. Dráha vojaka z povolania je vzhľadom na zlé platy a mizivé spoločenské ocenenie neláka. Albánskej armáde ešte dlho potrvá, kým sa spamätá z minuloročných ozbrojených nepokojov. Enver Hodža sa musí obracať v hrobe… (ČTK, r)