šetkým a najmä čitatelia SME. Pre redaktora, pohybujúceho sa v takmer hermeticky uzavretom kruhu medzi vlastným počítačom, redakciou a politickým prostredím, je vždy znova zážitkom, keď sa presvedčí, že to, čo sa v novinách píše, niekto naozaj číta, a to veľmi pozorne. Že je to naozaj tak, bolo zrejmé aj z otázok, ktoré sme dostávali takpovediac oficiálne, teda do mikrofónu. Musím však povedať, že hoci tieto "mikrofonické" debaty neboli zlé, oveľa lepšie boli tie polosúkromné, z očí do očí, ktoré prepukli po verejnej produkcii. V hlúčiku po debate totiž zostali len tí najviac oboznámení, ľudia s názorom, ktorí sa nechceli iba pýtať, ale predovšetkým diskutovať. Tieto debaty po debate boli pre mňa tým najlepším, čo som v predvolebnom autobuse zažil. Už aj preto, že keď som o niečom začal príliš zoširoka hovoriť, "zahriakli" ma poznámkou, že to už odo mňa čítali, aby som sa zbytočne nezdržiaval detailmi…Všimol som si, že okrem kvality sa debaty po debate odlišovali od "oficiálnych hovorov" ešte jednou zvláštnosťou. Do mikrofónu a pred širším publikom pýtajúci sa zväčša demonštrovali svoj optimizmus - presvedčenie, že tieto voľby prinesú zásadnú zmenu, že po nich dostane krajina novú šancu. No v užšom kruhu miera optimizmu diskutujúcich značne poklesla a k slovu sa viac dostali pochybnosti a obavy, či je táto spoločnosť naozaj zrelá na to, aby voľby priniesli zmenu. V Nitre sme sa napríklad všetci zhodli v názore, že ďalšie štyri roky v terajšom režime by preniesli Slovensko zo stredu Európy ešte ďalej na východ - možno až na Ukrajinu. Na čo jeden z prítomných, pôvodom Ukrajinec, podotkol, že čo sa týka demokracie, nie si je celkom istý, či už teraz sme na tom lepšie ako jeho vlasť… Obavy a pochybnosti, o ktorých tak naliehavo hovorili ľudia z hlúčiku, však neprehlušili niečo iné. V porovnaní s časom pred štyrmi rokmi došlo k citeľnej zmene atmosféry. Možno je to práve tá zmena, ktorá ohlasuje zmenu. MARIÁN LEŠKO