Keď som uháňal autom po diaľnici do neďalekej Trnavy, prvej zastávky volebného autobusu SME po odštartovaní z Bratislavy, zvieralo mi žalúdok. Niečo iné je písať komentár spoza redakčného stola, kávou úplne inej chuti je postaviť sa pred zvedavcov a odpovedať im na ich otázky, nevedno aké. Navyše, namiesto Hlavného námestia bol autobus zaparkovaný na Hlavnej ulici, lebo mesto oslavovalo svoju 750-ročnicu a osádka mi telefonicky odporučila, aby som neprišiel na ohlásenú 15., ale až na 19. hodinu. Podaktorí, čo ma čakali na ohlásený termín, to vzdali, viacerí sa unúvali i viackrát k autobusu, len aby nepremeškali príležitosť kdečo sa povypytovať. Najprv ich bolo poriedko, kým sa poosmeľovali, trvalo to niekoľko minút. Ale keď sa do kladenia otázok zapojil aj sympatický trnavský primátor, potil som sa pod kaskádou otázok pri mikrofóne pred čoraz väčším hlúčikom ľudí. Ale keď som po deviatej večer z Trnavy odchádzal, možno aj preto, že už som mal prvý kontakt s občanmi na živo za sebou, odľahlo mi. Vari pätnásť vytrvalcov by bolo so mnou vydržalo debatovať azda až do rána. Pred voľbami ich trápilo to, čo i mňa. JÚLIUS GEMBICKÝ