prekvapením pre všetkých, ktorí si mysleli, že dielo národného klasika dobre poznajú. Prináša stovky prác širšiemu publiku úplne neznámych a tiež nový uhol pohľadu, ktorý síce nemôže zásadne zmeniť zaradenie umelcovho diela do kontextu českej a európskej moderny, ale objaví netušené súvislosti a celkom určite aj isté korekcie mýtu nazvaného Josef Lada. Fakt, že je to prvá umelcova reprezentatívna výstava po novembri, napovie doma i v cudzine, že uplynulá doba národným legendám príliš nepriala a skôr si zakladala na prejavoch rozpriahnutého (po česky "rozmáchlého") európanstva a svetovosti. Potvrdilo sa, že Lada je ako moderný umelec ešte stále nepovšimnutý, prehliadaný. Vinu na tom nesú aj staré hodnotenia a súdy, pokiaľ tak môžeme nazývať prázdne heslá a nálepky príliš jednoduché na to, aby mohli byť pravdivé.

Historici umenia sa radi vyjadrujú v podobenstvách a často priamo v akordoch. Mánes - Aleš - Lada: tak znel jeden z najobľúbenejších. Bol síce značne mýtický a rozviaty do prázdna, ale mal aj svoj reálny základ. Bola tu nesporná rola Josefa Mánesa - zakladateľa, a keď bol po jeho smrti založený výtvarný umelecký spolok Mánes a predsednícku funkciu prijal Mikoláš Aleš, i jasný dôkaz kontinuity. A keď v roku 1913 Aleš zomrel, nekrológ do časopisu Besedy lidu napísal práve Josef Lada: "Nemohl jsem jako chlapec pochopit, proč mám kreslit jinak. Považoval jsem alšovské kreslení za univerzální české umění." Lada sa teda prihlásil k mánesovsko-alešovskej línii takmer manifestačne. Jedna vec je však osobné vyznanie sa a druhá vec uznanie všeobecné. Toho sa Ladovi dostávalo veľmi pomaly.

Začínal ako kreslič protimeštiackych a antiklerikálnych karikatúr, úplne v duchu nemeckého simplicissimu a v secesnom štýle: roku 1910 to nebolo nič originálne a výnimočné. Až na začiatku 20. rokov, keď objavil vlastný rukopis, prišla aj popularita a obec priaznivcov, ktorá z roka na rok narastala. Českí výtvarní kritici a teoretici pribehli so svojím obdivom neskôr, s desaťročným oneskorením. Typickí intelektuáli, nerozhodní a vyčkávajúci v presvedčení, že nič z toho, čo sa okamžite páči, nemôže byť pravé. Nesmieme tiež zabudnúť, že uznanie, ktoré si maliar vydobyl svojimi karikatúrami, vo svete vážneho umenia takmer nič neznamenalo, skôr naopak. A práve toto zmätenie žánrov a nerešpektovanie hierarchie bolo snáď najgeniálnejším počinom moderného maliara Josefa Ladu. V umelcovom diele nie je núdza ani o ďalšie antitézy a paradoxy. Podstata Ladovho diela je duchovná. Námety z českého ľudového baroka (všetky tie ľúbezné kostolíky na kopcoch, kaplnky, božie muky a svätí Jánovia z Nepomuku na mostoch) preduchovňujú a oživujú umelcovo dielo. A v tajuplných rozprávkových scénach cítiť aj metafyzickú úzkosť moderného človeka a umelca Josefa Ladu. Sú výrazom premeny, ku ktorej dospel bývalý anarchokomunista, krčmový kumpán Mateja Kuděja a Jaroslava Haška. Zmysel pre secesnú štylizáciu, arabesku, ornament a experimentálne maliarske abstrakcie robí Ladovo dielo blízke očiam a srdciam súčasných divákov: a to všetko pod etiketou ľudovosti, ktorá sa nevnucuje, múdrosti zrejúcej vekom a humoru nepoznajúceho hranice.

JIŘÍ OLIČ

(Autor je spolupracovníkom SME)