úra. Začiatok však iba korešpondoval s optimistickým, budovateľským nádychom zvláštneho večierka. Pod červeným transparentom s nápisom "Spomienkami na budúcnosť k veselšej minulosti!" a medzi starými zemepisnými mapami tu Slovač spomínala na svoju slávnu minulosť, keď po večnom víťazstve v roku 1945 führer vzal slovenský národ pod svoje ochranné krídla, aby spolu budovali novú Európu, a na ďalšie veľké historické dni. Samozrejme, to všetko ohraničené slovkom Keby. Tak sa totiž volá nová kniha Igora Otčenáša, o ktorej bola v stredu reč a ktorá tu prešla krstom. Útla knižka - veď ide skutočne o "rýchle dejiny budúcnosti Slovenska", ako napovedá titul - vedie čitateľa od konca druhej svetovej vojny, v ktorej triumfuje Hitler, cez roky 50-te, keď sa slovenskému národu po jeho boku nesmierne darí, a 60-te, keď sa na scéne zjavuje mladý dubnický robotník Vladimír Mečiar. Na konci "novej slovenskej biblie" je "nad slnko jasné, kto sa stane štvrtým slovenským prezidentom"…
Počin vydať Otčenášovi túto nenápadnú knižku bol zo strany vydavateľstva L.C.A. a spoločnosti Filmservice tak trochu sebazničujúci. Už na prvý pohľad Otčenášovo dielko nápadne pripomína škandalóznu učebnicu prof. Ďuricu, ako učebnica dejepisu je po formálnej stránke i upravené. Na rozdiel od Ďuricových dejín však čokoľvek odmieta brať vážne. Naopak, robí si žarty zo všetkého, čo tu dnes "roduverní Slováci" považujú za posvätné a nedotknuteľné. Urobiť z krstu knihy serióznu literárnu akciu nechceli ani jeho organizátori. Na správnu strunu návštevníkov naladil svojou dobovou hudbou už "orchester veselej minulosti" Funny Fellows. Kali Bagala vo svojej úvodnej kvetnatej reči s dramatickým výrazom na tvári označil Keby za "monumentálne dielo" slovenského národa. Viliam Klimáček prečítal prítomným odkaz krstného otca Petra Pišťanka (toho času dovolenkujúceho v Španielsku), ktorý sa vtipne prispôsobil štýlu Otčenášovej učebnice a vystihol jej zámer: "Žijeme v úžasných časoch. Národ slovenský pred rokmi dospel po tisícročnom úsilí k vlastnej štátnosti. Vstal z poníženia a vedený najlepšími synmi a dcérami z lona svojho, ktorým múdro zveril vedenie seba samého i správu všetkých svojich majetkov, napriamuje sa k poslednému ozrutnému zuniacemu kroku, ktorý povedie k zaslúženému blahobytu a k dôstojnému postaveniu v rámci najstarších, najkultúrnejších a najvyspelejších národov civilizácie…" Na takýchto a podobných nezmysloch sa stredajšie publikum po celý čas iba z chuti smialo. Chýbali skôr tí, ktorí by si takéto reči vedeli zobrať k srdcu. A aj samotný autor na otázku, či sa nebojí, že si knihu bude niekto vykladať zle, zareagoval: "Naopak, bojím sa, že si to niekto bude vykladať dobre. A či nejde o nemiestne vtipkovanie? Určite nie. Slovenská republika nie je posvätná krava, o ktorej by sa nemohlo žartovať. Ja si žarty chcem robiť. Z tých, ktorí si robia žarty z nás. Tým, že porušujú zákony a neustále niektorých občanov Slovenska kamsi vyraďujú, označujú za zradcov." Tri roky staré texty, uverejňované kedysi v prílohe SME Fórum, dnes doplnené o niekoľko nových myšlienok, sa netvária, že nie sú aj konkrétne namiereným prstom. "Je to aj o nich. A o ich servírovaní večných, nemenných právd. Ak sa v nich nájdu, je to len dobre." Oficiálnejšiu časť večera pred zábavou pri hudbe pezinských Funny Fellows zakončil Igor Otčenáš otázkou: "Ako sa to hovorí? Stretneme sa v lepších časoch?" Táto provokatívna kniha pri nedotknuteľnosti a hystérii určitých kruhov lepšie časy pravdepodobne bude potrebovať.
ALEXANDRA TINKOVÁ
