veľmi často útočí úplne inde, než kde je vlastný dôvod tohoto útoku". Tieto slová padli na margo umiestnenia redakcie RFE/RL, ktorá má vysielať z jednej z "lepších" pražských štvrtí do dvoch neslobodných krajín. Havel určite nemohol vedieť, ako kruto pravdivé už onedlho budú jeho slová - o nevyspytateľnosti bohatej typológie ľudí, ktorí svojimi výbušninami už pravidelne terorizujú veľkomestá na celom svete. Vo svetle dvoch výbuchov v historickom centre Prahy, keď zvlášť pri tom nedeľnom, ku ktorému došlo len niekoľko minút po poludní na mieste, kde sa zvyčajne tlačia davy turistov, a pri ktorom nikto akoby zázrakom neprišiel o život, sa natíska otázka bezbrannosti modernej spoločnosti voči nezmyselným útokom. Polícia v žiadnej krajine jednoducho nemôže ustrážiť ľudí, ktorí sa z rôznych pohnútok (náboženských, politických, národnostných, zdravotných, atď..) rozhodnú, že zaútočia a vystrašia, prípadne i šokujú celú spoločnosť. Tá si potom kladie často bezmocné otázky, aké asi boli motívy bombového útoku. Stačí si pripomenúť explóziu na pražskom Staromestskom námestí v roku 1990, ktorá dodnes zostala neobjasnená. Práve tento výbuch spôsobom uskutočnenia nápadne pripomína aj nedeľnú explóziu. Istý posun za tých sedem rokov však predsa len nastal. Ak v roku 1990 bola explózia na Staromestskom námestí čímsi novým a pre ľudí v širšom meradle znamenala aj určitý druh šoku pri zvítaní sa s novou realitou (ešte v česko-slovenskom kontexte), dnes je výbuch pri kostole svätého Jiljí správou, ktorá ich pozornosť určite pritiahne, ale už neprekvapí. Stačilo len sedem rokov na to, aby sa obyvatelia postkomunistických krajín naučili žiť aj s vybuchujúcimi autami či odpadkovými košmi a ďalšími formami terorizmu. Havlove slová o nevyspytateľnosti útokov sa teda ukázali ako pravdivé, hoci by si sám určite želal opak. Česká vláda istotne musí pri začatí vysielania RFE/RL do oblasti Perzského zálivu myslieť na bezpečnosť svojich občanov, ale pre Prahu nešťastný uplynulý týždeň ukázal, že oháňanie sa argumentmi, aká je dôležitá bezpečnosť občanov, môže niekedy byť aj mlátením prázdnej slamy. Demokratické hodnoty totiž musia stáť nad hrozbou terorizmu, pretože inak sa o demokracii hovoriť nedá… A k životu demokratických spoločností, žiaľ, patria aj výbuchy. MAREK CHORVATOVIČ