Stretnutie Jeľcina s Clintonom sa uskutočnilo v tieni ruskej krízy a Clintonovho škandálu. Komentátori sa zhodovali, že nebolo dobre načasované, a teda nemohlo priniesť výraznejšie výsledky. Ponúka sa otázka, aké načasovanie by bolo správne a na túto otázku sa ponúka odpoveď, že zmysluplné stretnutie týchto dvoch politikov načasovať nemožno. Nie preto, že by vo vzťahoch medzi USA a Ruskom nebolo čo riešiť, ale preto, lebo zmienení politici stratili dôveryhodnosť. Obidvoch sme nedávno sledovali, ako presvedčivo tvrdia niečo, čo sa vzápätí ukázalo ako nepravda.

Keď pozorujeme politikov našich, neraz si hovoríme, že niektoré ich vystúpenia a činy sú možné hádam len u nás, a uvádzame zahraničné príklady politickej kultúry ako normy, ktoré by aj u nás raz mali byť samozrejmé. Tento obraz trávy, ktorá je u susedov zelenšia, je ale čoraz menej realistický. V zápase o voliča sa k plytkej demagógii uchyľujú aj čelní politici v Nemecku a korupčné škandály s financovaním politických strán sa riešia v Belgicku aj Francúzsku. Čo ak Jeľcin s Clintonom vlastne nie sú svojim pobytom vo vysokej politike výnimoční, čo ak sú naopak typickými predstaviteľmi politického štýlu, ktorý sa na konci tisícročia nosí?

K tomu štýlu patrí vedieť zapôsobiť. V televízii sledujeme sebavedomé grimasy, energické gestá, priamočiare a súčasne nič nehovoriace vyhlásenia. Čo sa z politiky vytráca, je jej obsah. Prestáva byť zrejmé, koho politici reprezentujú, či občanov, ktorí ich volia, alebo rôzne záujmové lobby, ktoré len platia. Alebo nakoniec taký Jeľcin, ktorého karikaturisti maľujú s červeným nosom, reprezentuje iba sám seba? Reprezentuje sám seba Clinton, ktorého "nepatričné" vzťahy rozoberajú milióny ľudí a diskutujú, či sa hodí, aby mal americký prezident milenky?

Vo vysokej politike dnes pôsobí veľa ľudí, ktorí do nej nepatria. Nepríjemné je to, že ak v nej so svojimi slabosťami a aférami zotrvávajú, dávajú tým zlý príklad politikom, ktorí ich vystriedajú. To, čo kedysi znamenalo politickú diskvalifikáciu, hrozí sa v budúcnosti stať banálnou samozrejmosťou. Je to nebezpečný trend, pretože spoločnosť za politikov zatiaľ nemá náhradu. Asi ju treba hľadať.

IVAN HOFFMAN,

(Autor je komentátorom Českého rozhlasu 1)