Azda to nevyznie ako fráza, keď povieme, že Partizánčan Jozef Vavrinec je medzi športovcami mimoriadne obľúbený. Je skromný, má pevnú vôľu, slovo dodrží, aj keby z oblohy traktory padali. Právom bol medzi tými, ktorých v tomto roku v Žiline ocenil Klub fair play Slovenského olympijského výboru. Boxoval ligu za Partizánske, dnes ho možno stretnúť v kolkárni i pri bežeckých súťažiach. Má už 63 rokov, no na odchod z aktívneho športu nepomyslí. Keď sme ho požiadali o rozhovor, spočiatku sa vykrúcal, no napokon prikývol.
Ako ste sa dostali k boxu?
"V Slanom som sa učil za sústružníka spolu s Vilom Kajzerom, jeho syn je známym humoristom. Hrával som futbal, no Vilo ma prehovoril, aby som sa dal na box. Začal som trénovať a tento tvrdý šport sa mi zapáčil. Ako vojak som reprezentoval Karlove Vary v českej i v celoštátnej lige. Neskôr ma Vilo zlanáril do Partizánskeho."
V drese Partizánskeho ste dosiahli najväčšie úspechy…
"To je pravda. Pravidelne som boxoval ligu, v roku 1958 som bol na majstrovstvách ČSR vo finále. O rok som bol majstrom Slovenska i ČSR."
V roku 1959 ste zdolali aj Bohuša Němečka, ktorý sa stal neskôr olympijským víťazom.
"Bohuš bol kvalitný boxer, podarilo sa mi nad ním zvíťaziť na body. O rok mi požičané vrátil. Viackrát sme sa nestretli."
Medzi povrazmi ste boli známy ako technický boxer.
"Nemal som rád bitky. Ani úder som nemal silný, zriedka som vyhral k.o. Prednosť som dával vtipu, tancu v ringu."
V roku 1960 ste s boxom skončili.
"A bolo mi za ním smutno. Z ringu som odišiel do kolkárne. Dodnes to gúľam v druhej najvyššej slovenskej súťaži. Dva roky som viedol prvé mužstvo, rezervu i dorast. Kolky hrávali aj dvaja moji synovia. Istý čas som aj pretekársky strieľal, dokonca v slovenskej lige. Dva alebo tri roky som sa kamarátil s malokalibrovkou. Keďže som vždy rád behal, priatelia ma presvedčili, aby som sa venoval branným športom. Darilo sa mi, bol som aj majstrom Slovenska, na majstrovstvách ČSR som bol dvakrát druhý. Za úspechy v branných športoch som získal titul majstra športu."
Teraz už nestrieľate, iba beháte.
"Mám slabší zrak, na terč dobre nevidím. Všetko si vynahradím v behu. Na trati Bratislava - Devín som štartoval 14 ráz. To je moja najmilšia trasa. Rád však behám aj Komárno - Komárom, Tlmačskú dvadsiatku, Štefánikov národný beh. Najlepšie mi sedí beh do vrchu. Preteky v Partizánskom som vyhral štyrikrát, dvakrát som bol prvý aj v lesnom behu."
Úspechy ste dosiahli v každom športe, ktorému ste sa venovali. Ale predsa, ktorý z nich máte najradšej?
"Keby som bol mladý, opäť by som začal boxovať. Postupoval by som však svedomitejšie ako kedysi. V ringu sa klamať nedá. Tam je odkázaný každý sám na seba. Teraz mám najradšej kolky a beh."
Vieme o vás, že ste darcom krvi. Prečo?
"Krv som začal dávať ešte ako vojak, kedy som si potreboval zarobiť, ale už dávno to robím bezplatne. Dostal som zlatú Jánskeho plaketu, veľmi si ju vážim. Ešte aj teraz darujem krv dvakrát do roka. Kým budem zdravý, budem ju dávať zadarmo. Keď idem do nemocnice, obyčajne myslím na to, že raz bude túto vzácnu tekutinu potrebovať niekto z mojich blízkych. Viem, že ju dostane. Ľudia si predsa musia pomáhať."
JÚLIUS GÁLIS
