Toto je list práve pre Teba, pre konkrétneho Teba, ktorý si sa tento týždeň stal prvákom. Prvákom na hocijakej škole. Na základnej deväťročnej, na strednej, učilišti alebo na vysokej. Viem, ako Ti je: veľmi dobre to viem. Sám som bol v živote niekoľkokrát prvákom. Počítaj so mnou: Základná deväťročná škola na Ulici Obrancov mieru v Prievidzi, Gymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského v tom istom meste, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, kombinácia estetická výchova-jazyk slovenský. A to ešte nerátam moje pôsobenie na Ľudovej škole umenia v Prievidzi, odbor klavír, pretože tam ma vyhodili. Byť prvákom je povznášajúci pocit, nech sa tváriš akokoľvek rutinovane a otrávene. Chceš, nechceš, začínaš niečo nové vo svojom doterajšom živote. Keď som bol prvák prvýkrát, dostávali sme na biele košieľky ružové mašličky z umelej hmoty. Muselo to vyzerať príšerne. Svoj účel to však splnilo: spoznali sme sa, a pretože rovnakú mašličku mala aj moja prvá učiteľka, našli sme naše ochranné krídla. Túto idylku pokazil iba môj výrok, ktorý som vraj predniesol už na druhý deň po návrate zo školy: "Uvidíme, komu skôr povolia nervy, mne či jej." Teda učiteľke. Tak vidíš, milý prvák, byť prvákom nie je také ľahké: musíš neustále bojovať v sebe i mimo seba s pocitom príslušnosti ku kŕdľu a bojom o vlastnú identitu. Musíš bojovať za seba a o seba. Stádo je príšerný vynález. Je tam síce bezpečno a teplučko, ale tá ružová mašlička na bielej košieľke začne po čase omínať. Zrazu si uvedomíš, že ten špendlík, ktorým ste prišpendlení o seba, pichá na kožu. Čože, mašlička z detskej košieľky sa dá strhnúť jedným šmahom, ale príslušnosť k húfu sa prekonáva ťažšie. A predsa je byť prvákom krásne. Človek má už niečo za sebou a ešte krajšie niečo pred sebou. Never táborovým rečníkom, ktorí ti chcú navravieť, že všetko je v tvojich rukách. Ale mne môžeš veriť: všetko je naozaj v tvojich rukách. Niektorí síce tvrdia, že je istejšie, keď je to na konto, v sejfe. A iní vtipkári zasa mudrujú, že by bolo lepšie, keby si mal všetko v tvojej hlave. Ale to sú iba také slovné hračky: a ty si už z hračiek vyrástol. Si predsa prvák. A ja Ti želám, aby si to nebol Ty, komu povolia nervy. Lebo chodiť s takými povolenými nervami je aj komické.

Tvoj bývalý prvák Daniel Hevier