Ak raz bude jeseň, farebná a šuchotavá a smutná, akoby ju vystrihli z nejakej Čechovovej poviedky, možno budete chodiť po uliciach tak ako mnohí a niečo hľadať. Ale aby mohol človek niečo hľadať, najprv musí niečo stratiť. A v tom to práve je. Pretože si nebudete môcť spomenúť na nič, čo ste v minulých dňoch stratili, budete nešťastní a znepokojení. Samozrejme, vedeli by ste si spomenúť na niekoľko vecí, ktoré ste definitívne stratili: na vôňu vetra vo vlasoch vašej prvej lásky (už nikdy ste nepocítili taký zvláštny vietor), na malé autíčka z umelej hmoty, ktoré vám priniesol otec z Nemecka (zabudli ste ich v nemocnici s vaším prvým zápalom pľúc), na pomaľovaný kamienok, ktorý ste dali vašej žene (už dávno nemárnite čas maľovaním kamienkov.) A aby ste mali čo stratiť a potom to nájsť, možno urobíte to, čo jeden muž. Ten muž si kúpil škatuľku farebných tušov. Bolo to šesť malých fľaštičiek a v každej bola tekutina inej farby. Muž sa cítil ako alchymista, ktorý ide urobiť jeden zo svojich pokusov, možno preto, aby si zachránil život, možno preto, aby podviedol hlúpeho cisára, možno preto, lebo naozaj uveril v to, že sa mu podarí zázrak. Muž sa pozeral na fľaštičky proti svetlu a pocítil podobný závrat, aký v ňom vznikal zakaždým, keď videl na železnici tie fialkasto-modré svetlá. Vtedy pocítil v sebe naliehavú potrebu niekam odísť, niekam sa vytratiť, zablúdiť do železničnej zeme, o ktorej písal Jack Kerouac. Muž zobral pod pazuchu papierovú škatuľku s farebnými tušmi a odišiel z domu. Nevedel, kam ide, ale niečo v ňom poznalo veľmi presne smer jeho ciest. Nohy ho samy zaniesli k rieke. Bola to veľká rieka, ktorá pretekala niekoľkými krajinami a nevlievala sa do nijakej inej rieky, ale priamo do mora. Muž kráčal po bielych kameňoch, ktoré vyzerali ako malé lebky mŕtvych králikov. Potom zbadal, že rieka má jeden menší prítok, mŕtve rameno, ktoré bolo tiché a takmer nehybné. Voda tu bola stojatá ako povrch zrkadla. Muž vybral zo škatuľky fľaštičku s modrým tušom. Namočil si doň ukazovák, sklonil sa nad vodu a namaľoval na ňu modrú oblohu. Bol to iba úryvok oblohy, pretože na celú by mu nestačil tuš. Potom si namočil prst do žltého tušu a nakreslil na vodu žlté slnko. Bolo to zvláštne slnko, pretože slnko dospelých vyzerá celkom inak ako slniečko, ktoré kreslia deti. Zeleným tušom nakreslil vranu. Možno to ani nebola vrana, pretože už dávno nik nevidel zelenú vranu. Možno to bol orol, aj keď zelený orol tiež neexistuje. Ale muž nemaľoval na vodu pre cudzie oči, a tak si mohol maľovať čo chce. Hnedým tušom namaľoval koňa, ktorému sa hneď na vode rozpili nohy, a tak cválal bez pohybu. Kvapka čierneho tušu na hladine vytvorila súmrak, v ktorom sa skrývali mačky a milenci a kvapka červeného tušu bola ako krv chlapca, ktorý sa chcel podrezať pre nešťastnú lásku, ale potom si to rozmyslel. Farebné obrazy plávali na hladine a miešali sa, kým ich nespláchla ďalšia voda. A muž zrazu vedel, čo stratil. Už nebol smutný, pretože vedel aj to, čo má hľadať. Mal na to celú dlhú jeseň.