…lebo každý, kto sa povyšuje, býva ponížený. Víťazi volieb 1994 sa tej povestnej novembrovej noci nepozerali ani do porekadiel a prísloví a určite nie do Svätého písma. Prežívali amok z uzurpovania moci parlamentnou väčšinou nad zvyškom poddaných pod Tatrami. Práve v tej chvíli prepadli pýche, aby postupne utonuli v nej. Najprv bohorovne oslavovali suverenitu pri vatrách, na pltiach. Pokračovalo to makroekonomickými ukazovateľmi, zázrakmi vlajkových lodí, diaľničnou megalomániou, kapitálotvorným stvoriteľstvom, teriganím sa vlajkonosičov na najvyššiu horu sveta. Pýcha ako zub času zatláčala pokoru, normálnosť, retardovala súdnosť a svedomie, až znecitlivela posledné zvyšky zmysluplnosti pre dobro. Družina parlamentnej väčšiny si nestačila všimnúť, že popri hŕstke veľkokapitalistov pribúdali zástupy nezamestnaných, odkázaných na almužnu. Parlamentnej väčšine úplne prestalo fungovať svedomie a akýkoľvek pocit zodpovednosti za správu vecí verejných. Biskupi Slovenska nie náhodou hovorili na svojej konferencii (KBS) o účasti občanov na voľbách. Predseda KBS Rudolf Baláž ich varoval pred vlažnosťou a upozornil ich, aby volili tých, ktorí majú ešte svedomie. Niektorí Slováci však tvrdia, že už niet medzi nami tých, ktorí ešte majú svedomie. Verím, že je ešte dosť takých, ktorí neupísali svoje duše a srdcia pýche, vedia sa pozrieť pravde do očí, na rozdiel od tých, ktorí nechcú o nej už ani počuť. Stačí si prečítať meno za menom na kandidátkach jednotlivých politických strán. Niektorým možno jednoznačne vyčítať, že nepatria viac do parlamentných lavíc, skôr na lavicu hanby či vylúčených a poniektorí len na lavicu obžalovaných.
ALEXANDER MIARTUŠ,
