ov z radov SDK a vykresľovať ich v globále ako politický zlepenec. Zatiaľ čo vznik tohto zoskupenia bol, a je, len vynútenou odozvou na "ich" novelu volebného zákona. Takto to vníma objektívny pozorovateľ. HZDS sa mu javí ako nejaké vákuum, do ktorého občan nemá šancu sa dostať v prípade, že disponuje svojím vlastným úsudkom, resp. názorom, tak ako to bývalo za starých boľševických čias. Mnohí z radov hnutia sa hlásia k Dubčekovi a jeho myšlienkam a nariekajú, ako boli po invázii nemilosrdne perzekvovaní. Pýtam sa, ako by sa asi bol vyvíjal vtedajší vývoj, keby trebárs armády nezasiahli, ale vládli by nám súčasníci? Teraz to pociťujeme na vlastnej koži. August 1968 sa na dnešný august nápadne podobá najmä pokusmi zreštaurovať armádu ešte pred voľbami. V súčasnosti disponuje Slovenská republika dvoma prezidentmi s polovičnými, teda obmedzenými právomocami, ale zdá sa, že rozhodujú neobmedzene. Takúto klímu nám pripravilo vládne hnutie, vďaka ktorému sa nemôžeme absolútne "hnúť" z marazmu, do ktorého nás samo priviedlo. Popri tragédii šesťdesiateho ôsmeho roku som prežíval aj prekrásne chvíle, keď bol národ fantasticky zomknutý, zjednotený a odhodlaný odolať presile. Aj keď sa to nepodarilo, vrylo sa mi to navždy do pamäti. Dnes prežívame pravý opak jednoty. Koľko intervencií musíme ešte prežiť, aby sme sa poučili? JÚLIUS KVAČKAJ,

Mýto pod Ďumbierom