ých štátoch amerických vrcholnou sezónou katastrofického spravodajstva, keď televízna sieť CNN predvádza v celej šírke svoje umenie dramatickej inscenácie meteorologického fenoménu, pred ktorým bledne hociktorý hollywoodsky film. Meteorológovia z Národného hurikánového strediska v Miami vysvetľujú pomocou počítačovej simulácie smer vetra a rýchlosť jeho postupu. Koordinátori záchranných a núdzových prác zasa pobiehajú po centrálnych skladištiach a popisujú svoje preventívne opatrenia. Vetrom rozstrapatení reportéri na pozadí rozbúreného mora ovládnu televízne obrazovky a v štvrťhodinových intervaloch aktualizujú najnovší stav vývoja tropickej búrky. Turisti zasa musia prerušiť svoj prázdninový pobyt - deti plačú, rodičia nadávajú. Státisíce sa valia v autách cez jediné dva mosty, ktoré spájajú obzvlášť ohrozené ostrovy Outerbanks v Severnej Karolíne s pevninou. Majitelia obchodov zabedňujú svoje predajne, opustené plachetnice sa kymácajú na rozbúrenom mori, polámané stromy blokujú cesty. Mnohé nechránené elektrické vedenia sú popretŕhané a zásobovanie elektrickým prúdom viazne. To sú síce dôverne Američanom už známe, ale napriek tomu stále vzrušujúce obrázky.

Podstatne dramatickejšie pritom príroda zasahuje do života ľudí na iných miestach planéty - v Číne už za posledné týždne vyhnala voda z domovov počas najhorších záplav za posledných 40 rokov takmer štvrť miliardy ľudí, pričom vodný živel si vyžiadal 3000 ľudských životov. Obrovská veterná smršť sa prehnala počas uplynulého víkendu aj Japonskom a jej obeťou sa stalo 13 obyvateľov ostrovného štátu. Najmenej 22 ľudských životov a desiatky nezvestných, predovšetkým žien a detí, si vyžiadal uplynulý týždeň zosuv pôdy vo vzdialenej oblasti na severe stredoamerického štátu Guatemala, kde pohybujúce sa masy zeminy pochovali štyri dediny. Aby sme však nechodili až príliš ďaleko: v samotnom americkom Texase vystúpilo z brehov Rio Grande a vzalo si so sebou tucty ľudských životov. To všetko však ustupuje do úzadia, hneď ako sa začne „živá show“ z východného pobrežia, kde sa už zišli desiatky píšucich novinárov, fotografov a kameramanov. A tak sa o udalosti píše a informuje aj vtedy, keď sa ukáže - ako v tomto prípade - že Bonnie si to na poslednú chvíľu rozmyslel a z ničivého uragánu sa stala vo štvrtok „iba“ tropická búrka, na hranici medzi 2. a 3. stupňom päťstupňovej hurikánovej škály. „Našťastie“, už v piatok vietor a dážď opäť zosilnel, a tak Bonnie novinárov úplne nesklamal.

Nancy Jones zo severokarolínskeho Wilmingtonu, ktorým sa Bonnie prehnal uplynulý piatok, je už opäť v plnej sile a ešte stále pamätá na jejho mnoho ničivejších predchodcov z roku 1996, Berthu a Frana. „Tohto roku si to odniesli iba mokré koberce a nábytok, pretože voda sa vďaka prudkým nárazom vetra dostala až do domu,“ hovorí Nancy, ktorej domácnosť sa pomaly spamätáva po dvoch desiatkach hodín trvajúcej víchrici. „Omnoho horšie ako samotný hurikán sú však týždne a mesiace, ktoré nasledujú potom. Je to obrovská psychická záťaž, či si to už pripustíte, alebo nie. U nás v škole sa práve začal školský rok, ale po prvých seminároch všetci študenti odišli domov a vrátia sa až o pár dní, pričom za posledné dva-tri roky sme niečo podobné zažili už trikrát.“ Na vedľajšom dome vietor zničil vinylový obklad a robotníci už v sobotu začali stŕhať jeho zvyšky - o niekoľko hodín bude dom vyzerať ako nový. „Už sa teším na kopu hrdzavých klincov, ktoré po nich zostanú na ulici. Po posledných smrštiach, keď boli opravy omnoho rozsiahlejšie, som na nich stihla prepichnúť štyrikrát pneumatiky môjho auta,“ smeje sa Nancy. Morská soľ, ktorú so sebou prináša víchrica, navyše po podobných lejakoch výrazne poškodí miestnu faunu a flóru. Listy na stromoch a tráva za niekoľko hodín úplne zhnednú. „Keďže je ešte dosť teplo, za niekoľko dní opäť všetko vyraší a zdá sa vám, že v septembri prišla jar. Vtáky, ale aj včely sú z toho úplne paf a poletujú ako bezhlavé.“

Miestni obyvatelia, podobne ako Nancy, sú však už na takmer pravidelné tropické búrky zvyknutí a dokážu sa na ne adekvátne pripraviť. Preto sa aj počet obetí hurikánu obvykle drží v nízkych medziach. Rick House, starousadlík na ostrovoch Outerbanks, má už svoj vlastný rituál. „Kým nezačne tá pravá hrôza, zostávam v posteli. Potom sa stiahnem s fľašou vína do komory pod schodišťom do pivnice a čakám, čo bude ďalej,“ vyjadril sa pre denník Washington Post. Niektorí obyvatelia, predovšetkým z pobrežného pásma a ostrovov, využívajú možnosť evakuácie. Väčšina z nich nájde prístrešok v miestnych školách a hoteloch, vzdialených aspoň míľu-dve od pobrežia. Úplne do vnútrozemia odchádza len málokto. (ČTK, jk)