meče či historické čaše. V jednej z bratislavských sokolovní však počas leta bolo vidieť túto nezvyklú zmesku. Uprostred telocvičného náradia sa totiž rodila slovenská verzia Draculu. Populárneho českého muzikálového hitu v réžii slovenského režiséra Jozefa Bednárika, ktorý sa prvým divákom predstaví v bratislavskom Istropolise v predpremiére už tento piatok. Preto sa cez víkend Dracula presunul na jeho javisko, aby sa pripravila scéna. SME však zachytila posledné okamihy v skúšobnej sále. Pri stene za školskými lavicami sedeli dirigent, choreograf, režisér a na dosah ruky im tancovali krvinky, vyspevovali nymfy, láskou sa trápila nežná Lorraine a po krvi prahol na večný život odsúdený gróf.

Hoci v Bratislave budú hrať sólové roly všetky české hviezdy, teda Hůlka, Bartošová, Korn, Vítek, Machálková či Slovenka Katka Hasprová, zároveň úlohy študujú aj slovenskí interpreti vybraní konkurzom, ktorí do projektu vstúpia časom. Známych tvárí je medzi nimi pomenej. V telocvični by divák spoznal akurát Jána Galloviča, donedávna člena Činohry SND či speváka Marcela Palondera, ktorý sa však zatiaľ skúške len prizeral a rolu Draculu doštuduje dodatočne. Väčšina hudobno - tanečnej company sú neznámi mladí ľudia, s väčšími, ale aj prvými hudobno-tanečnými skúsenosťami. Na to, aby boli dôstojnými protagonistami, ktorí môžu „našu“ verziu dokonca obohatiť o nový rozmer, sa stará tím ľudí, ktorým dal Jozef Bednárik plnú dôveru. Pozrieť si ako práce pokročili prichádza totiž do Bratislavy len občas. Na čele slovenskej inscenácie stojí jeho asistent z pražského naštudovania Draculu Ľubo Fritz. Operný režisér, absolvent HAMU, ktorý po prvý raz spolupracoval s Bednárikom v pražskom Národnom divadle pri opere Rómeo a Júlia. Keďže sa osvedčil, dostal ponuku aj na Draculu. Mal šancu byť pri samých začiatkoch: prvých dramaturgických schôdzkach, tvorbe sujetu, poznal všetky verzie, ktoré priebežne vznikali a z priestorových, finančných či iných príčin sa nezrealizovali. Aj po premiére trávil naďalej s Draculom čas. Ako umelecký dozor. Aby sa častými reprízami nezačalo predstavenie uberať nežiadúcim smerom, aby sa dodržiavali pravidlá, termíny, nástupy… Bol tiež zodpovedný za castingy, teda doobsadzovanie a doštudovanie rolí v priebehu trojročného uvádzania muzikálu v pražskom Paláci kultúry. Práve tým, že pracuje v opere, objavil pre Draculu hlavných interprétov, ktorí s výnimkou Dana Landu sú všetko operní speváci. S muzikálom teda žije nepretržite tri roky a podľa Bednárikových slov je dnes otcom slovenského naštudovania vlastne on. Bol pri konkurzoch, dnes vedie skúšobný proces po umeleckej, ale aj prevádzkovej stránke. Snaží sa prispôsobiť inscenáciu novému priestoru, ktorý je komornejší než pôvodná pražská scéna i mentalite nášho publika. Ako vidí perspektívy predstavenia? „Myslím, že slovenskí interpreti obstáli veľmi dobre, napriek tomu, že doteraz nemali možnosť vyskúšať si divadlo veľkého formátu, ktorým táto popová opera je. Tento žáner vyžaduje veľkú štylizáciu pohybov, herecké skúsenosti, kladie obrovské nároky na hereckú, spevácku i fyzickú kondíciu. Všetko ale musí zároveň pôsobiť veľmi prirodzene. S úrovňou company, ktorá sa dala dohromady, som veľmi spokojný. Radil by som divákom, aby si prišli pozrieť nielen pôvodné české naštudovanie, ale aj slovenských interpretov. Budú môcť nielen porovnať úroveň, ale - keďže českí a slovenskí protagonisti sa budú rôzne kombinovať - vidieť stále nové variácie predstavenia.“ Ako sa dá toľký čas vydržať s jednou inscenáciou? „Isteže sú chvíle, keď mi Dracula pije krv. Ale je to šanca na prácu s typom divadla, ktorú by som si u nás nikde inde nemohol vyskúšať. Je to, akoby ste doteraz riadili auto a zrazu dostali možnosť pilotovať Boeing. Je tu strašne veľa kontroliek, páčiek, množstvo významových línií, symbolov. Všetko pulzuje, dá sa ďalej rozkrývať a neustále nachádzať množstvo ďalších významov. A to ma láka.“

Skúška pokračuje. Do stredu telocvične putuje švédska debna. Ľahá si na ňu František Ďuriač, slovenský Dracula, aby sa vzápätí vztýčil akoby z truhly a mohutným hlasom bolestne zaspieval. Fero Ďuriač je absolventom operného spevu na VŠMU. Bol zakladajúcim členom bratislavskej Komornej opery, po revolúcii prijal angažmán v Štátnej opere v Pretórii. V Juhoafrickej republike bol štyri roky. Dnes má pred sebou perspektívu angažmá v pražskom Národnom divadle, no najmä muzikálový krst. Nebojí sa kombinácie opery a muzikálu. „Keď som sem prišiel, medzi mladých, ktorí zväčša robili populárnu hudbu, pozerali sa, čo tu robí operný spevák. Ale to predsa neznamená, že keď má niekto väčší hlas, musí všetko spievať operne. Aj Peter Dvorský keď spieva Rodnú zem, neznie to ako opera.“ Porovnávania s Danom Hůlkom sa nebojí. „Tomu sa nevyhnem, už teraz sa porovnáva naša vizáž, hlas. Okrem toho, na porovnávanie som zvyknutý celý svoj umelecký život. Môže byť vlastne i stimulom. Pre mňa je však najdôležitejšie publikum, za najväčší úspech budem považovať, keď sa budem páčiť divákom.“

Medzi tými, kto Draculovi obetovali leto, je i Ján Gallovič. Navyše zdá sa, muzikálu priniesol najväčšiu obeť, keďže kvôli trojrole odišiel z angažmán zo SND. Prečo sa tak rozhodol? „Muzikál má odjakživa provokoval. Už v Nitre mi prorokovali, že sa spievania nezbavím. Načas som sa uberal iným smerom, ale snáď to bol osud, kto vie, že práve túto sezónu som mal voľnejšiu. Možno keby som skúšal, prišiel by som sa na Draculu pozrieť len ako divák. Či som urobil dobre, neviem. Ale kto to dnes vie? Kto vie, čo bude zajtra, po voľbách? Moja manželka má na takéto otázky odpoveď: to ukáže až pitva. Sám som zvedavý ako sa veci budú vyvíjať, veď Dracula je na Slovensku vlastne prvou lastovičkou na poli komerčného muzikálu.“ Aj Janko Gallovič vie, že bude vystavený porovnávaniu. „Som na to psychicky pripravený. Slovenský divák má právo vidieť pána Korna. Je to hviezda, ktorej sa nedá konkurovať. Beriem Draculu ako príležitosť, ktorá ma obohatí, a ako prácu, ktorá mi robí radosť. Viem, že v istých veciach nemám šancu Jiřího Korna dobehnúť. V pohybe, tanci je absolútne dokonalý, v predstavení pôsobí ako vybrúsený diamant. Vidím to tak, české predstavenie je po troch rokoch francúzskym koňakom. My sme v štádiu mladého burčiaku, ale verím, že časom dozrejeme v dobré víno.“

BARBORA DVOŘÁKOVÁ