Zúčastnil som sa na podujatí, ktoré sa volá Letavy. Je to voňavé a slnečné meno. Letava, takto by sa mohla volať krásna dievčina s modrými očami. Letavy je však skratka Letného tábora výtvarníkov, ktorý si vymysleli dvaja spolužiaci z vysokej školy, aby sa mohli stretávať aj po absolvovaní. Jedným z nich bol Marián Lacko, duša tohto zázraku. Pretože je to v každom prípade zázrak. Zhromaždiť okolo seba takmer dvesto ľudí, študentov, deti, dospelákov, amatérov i profesionálov zo Slovenska, Čiech i zahraničia, pripraviť im podmienky na tvorenie v rôznych oblastiach (kresba, grafika, maľba, rezbárstvo, divadlo, médiá, hudba), zabezpečiť im ubytovanie, stravu, lektorov, dennodenný servis a k tomu všetkému každý večer inšpiratívne programy (koncerty, recitály) a to všetko opakovať rok čo rok už trinástykrát po sebe, to je v našich pomeroch zázrak. A nielen v našich. Je to podujatie úctyhodné aj v európskom meradle. Hocikto iný by dokázal vytĺcť z tohto podujatia takú publicitu, že by tam chodili na diváky rôzne európske komisie, ponúkali by sa im nadácie, bili sa o nich sponzori… O Letavách však vie ten, kto chce a kto podvedome niečo podobné hľadá. A ten, kto si ich objaví, už neodchádza. Prichádza rok čo rok, a tak vzniká čoraz početnejšia komunita nových ľudí, ktorí patria k národu Letavanov. Nie, nejde o nijakú národnostnú menšinu, ktorá by chcela mať svojich zástupcov v parlamente. Stačilo, že Letavania sa voľne rozptýlili medzi ostatných ľudí. Ich pôsobenie je neviditeľné, ale o to silnejšie.