ste sa niekde na francúzskom vidieku. Nemusíte chodiť do zmenárne, pretože tu platia francúzske franky, za ktoré sa predáva tovar tých istých značiek ako v Paríži, policajti majú rovnaké brigadírky ako v meste nad Seinou, sú tu rovnaké telefónne búdky, v ktorých fungujú tie isté telefónne karty, hlavná ulica je ako v drvivej väčšine francúzskych miest pomenovaná po generálovi de Gaullovi. To všetko i napriek tomu, že Francúzska Guyana je vzdialená vyše 7000 kilometrov vzdušnou čiarou od Paríža, rozkladá sa na severnom pobreží Južnej Ameriky a väčšinu z jej 90 000 štvorcových kilometrov zaberá amazónsky dažďový prales. Príčinou tejto ľahkej schizofrénie je, že táto bývalá kolónia je od roku 1946 francúzskym departementom - má teda rovnaký štatút ako ktorýkoľvek iný francúzsky departement, či už je to Bretónsko, Provensálsko alebo Pikardia. Cudzinec pri lete z Paríža síce potrebuje pas, ale Francúzovi stačí len občiansky preukaz.

Kozmodróm na pobreží

Väčšina Európanov, navštevujúcich Francúzsku Guyanu, prichádza kvôli raketám - nie vojenským, ale vesmírnym. O vybudovaní kozmického strediska sa rozhodlo už v roku 1964, prvá francúzska raketa Véronique sa tu vzniesla k nebu v apríli 1968 a do svetového povedomia sa kozmické stredisko pri mestečku Kourou definitívne dostalo po začatí úspešného programu Ariane v roku 1979. "Vyberali sme vtedy zo 14 miest a nakoniec padla voľba na pobrežie Francúzskej Guyany," hovorí riaditeľ Guyanského vesmírneho strediska (CSG) Michel Mignot. Jedným z kľúčových faktorov je malá vzdialenosť od rovníka, pretože čím ďalej je miesto štartu od rovníka, tým viac energie treba na dopravu družice na geostacionárnu dráhu. Pre Kourou hovorila i nízka hustota obyvateľstva - kvôli prípadným haváriám - i fakt, že sa tejto oblasti vyhýbajú cyklóny i zemetrasenia. Výhodou je i blízkosť mora - rakety môžu štartovať východným i severným smerom bez toho, aby odpadávajúce prvé stupne mohli zasiahnuť obývané oblasti. Dnes je CSG najvýznamnejšou súčasťou guyanskej ekonomiky a vyhľadávanou turistickou atrakciou. Raketa Ariane sa stala námetom miestnej ľudovej tvorivosti a jej modely z tropického dreva sa predávajú na každom rohu spolu s indiánskymi suvenírmi. "Keď sme začali s programom Ariane, miestnych obyvateľov to príliš nezaujímalo, skôr mali radosť, keď nejaká raketa spadla," spomína guyanská poslankyňa v Európskom parlamente Christina Taubira-Delannonová. Podľa nej mali obyvatelia bývalej kolónie dojem, že sa o celom projekte, ktorý zaoberá 850 kilometrov štvorcových, rozhodlo bez nich. Aj keď štarty Ariane ani dnes nevzbudzujú v Guyane obdobný záujem ako vo Francúzsku samotnom, prvotný skepticizmus už vyprchal. Dôvodom je pozitívny dosah CSG na miestnu ekonomiku - priamo či nepriamo zamestnáva 11000 ľudí, teda 25 percent aktívnej populácie.

Synonymom Guyany

sú pre Francúzov

dodnes galeje

Ak sa Guyana niečím skutočne "preslávila", tak sú to galeje. Aj keď už sú vyše pol storočia iba históriou, v povedomí mnohých radových Francúzov je však krajina dodnes spájaná s "peklom plným chorôb a vražedného podnebia" dobrým ešte tak pre trestancov. Tento obraz len upevnili literárne spomienky azda najslávnejšieho galejníka, Henriho Charriéra, ktorý sa preslávil pod prezývkou "Motýľ", a filmová podoba so Stevom McQueenom a Dustinom Hoffmanom. Po prvých pokusoch zbaviť sa po Francúzskej revolúcii svojich politických nepriateľov zaviedol definitívne inštitúciu vyhnanstva v roku 1852 Napoleon III. Domnieval sa, že podľa austrálskeho vzoru sa trestancom podarí nehostinnú kolóniu osídliť, a tak aj trestanci, ktorí boli odsúdení na menej ako osem rokov, museli po odpykaní trestu stráviť na slobode v Guyane ešte minimálne rovnaký čas. Odsúdení na viac ako osem rokov musel v kolónii ostať do smrti. Prvým miestom, ktoré väzni na novom kontinente videli, bolo mólo v Saint-Laurent-du-Maroni, mestečku v ústi rieky Maroni. Dodnes tu možno vidieť kamenné piliere móla, kde pristávali trestanecké lode. O niekoľko sto metrov ďalej bol tranzitný tábor, odkiaľ boli galejníci posielaní do táborov po celej Guyane - do hlavného mesta Cayenne, do Kourou, do Saint-Georges, alebo do Many. V Saint-Lauren-du-Maroni bola tiež väznica pre vzbúrených väzňov. Aj keď sú galejnícke baraky dávno prázdne a niekde sa rozpadajú, stále v nich i napriek tropickému teplu behá mráz po chrbte. Dodnes tu môžete vidieť nápisy, ktoré v noci pred popravou gilotínou vyryli väzni, tu sa za asistencie všetkých ostatných väzňov popravovalo. Na konci bloku je cela číslo 47, kde bol väznený Charriére a kde zanechal vyrytú aj svoju prezývku "Papillon" - teda Motýľ.

Najvýraznejším symbolom guyanských galejí sú však tri ostrovčeky neďaleko guyanského pobrežia, ktoré Francúzi označujú ako Les Iles du Salut - Ostrovy spásy, aj keď známejšie sú pod pôvodným a v angličtine doteraz používaným menom Diabolské ostrovy. Svoje lichotivé meno získali vďaka inému nepodarenému experimentu francúzskej vlády, tentoraz z roku 1763. Ľudovít XV. chcel vtedy Guyanu jednorazovo osídliť a jeho ministerský predseda Choiseul bez akejkoľvek prípravy poslal k brehom Kourou 13 000 osadníkov. Počas niekoľkých mesiacov väčšina z nich pomrela na tropické choroby a len asi 2000 z nich sa zachránilo na ostrovoch, ktoré intendant kolónie Chanvalon potom prekrstil na Ostrovy spásy. Vďaka zelenému moru, hájom kokosových paliem a celkom priaznivej klíme vyvolávajú ostrovy dojem tropického raja. Napriek tomu sem boli umiestňovaní najťažší galejníci. Z Diabolských ostrovov sa totiž neutekalo. Pobrežie je síce na dohľad - vzdialené 13 kilometrov vzdušnou čiarou - ale more je plné žralokov, ostrovy bičuje silný príboj a obtekajú nevyspytateľné prúdy. Keď sa chcete okúpať v jednej z tamojších zátok, buďte pripravení na to, že na vás bude neustále dozerať čln miestnych záchranárov, ktorí varujú každého, kto by chcel čo i len o pár metrov opustiť bezpečnú zónu. V rozpore s knižným príbehom sa odtiaľ nepodarilo utiecť ani Motýľovi, ktorý síce unikol z galejí, nie však z ostrovných, ale v roku 1944 z pevninského Cayenne. Jediným trestancom, ktorému sa to podarilo, bol istý Charles de Rudio, deportovaný za účasť na atentáte na Napoleona III. v roku 1858.

Ďalším známym guyanským väzňom bol Alfred Dreyfus, ktorý bol nespravodlivo obvinený v roku1893 v známej afére a ktorý strávil na Diablovom ostrove - najstrašnejšom zo všetkých troch skalných útesov, určenom pre politických väzňov, v úplnej samote a pod nepretržitým dohľadom v pobrežnom domčeku štyri roky. Guyanskými galejami prešlo počas ich existencie okolo 80 000 väzňov - vrátane takmer 1000 žien, k zveľadeniu Guyany však neprispeli ani v najmenšom. Naopak, kolónia získala ich vinou také zlé meno, že sa ho nezbavila prakticky doteraz. Napriek tomu, že boli galeje pre neľudské podmienky kritizované už od 20. rokov nášho storočia, posielali sem väzňov až do roku 1938. Zrušené boli napokon až v roku 1946 a poslední galejníci boli dopravení domov o sedem rokov neskôr.

Galejníkov vystriedali turisti

Od roku 1980 si môžu divoké krásy Diabolských ostrovov užívať i turisti, ktorých ročne prichádza vyše 10 000. Na ostrove Royale môžete prespať vo vzdušných bungalovoch, loviť žraloky či nespočetne veľa ďalších druhov morských rýb a prezerať si budovy väzenia, ktoré sú chránenými historickými pamiatkami. Ale Guyana nie sú len rakety a galeje. Je to tropická džungľa, v ktorej sa v posledných rokoch rozširuje ťažba zlata a kde žijú tisíce Indiánov, z ktorých niektorí ani nevedia, že sú francúzskymi občanmi, iní naopak významne využívajú francúzsky sociálny systém. Na takmer nekonečnej ploche dažďového pralesa je samozrejme nepreberne bohatá fauna a flóra prelievajúca sa i do pobrežnej "civilizovanej" oblasti. Na predmestí Cayenne sa dá v malých reštauráciách ochutnať nielen pomerne bežné prasiatko pekari či pásavec, ale i mäso z anakondy a opice - aj keď to v posledných dvoch prípadoch nie je legálne. Pokiaľ ide o miestnu kuchyňu, z jej jednotvárnosti sa trochu vymyká "blaff", čo je aj napriek svojmu menu veľmi chutný pikantný vývar z rýb alebo kreviet.

Ďalším čisto guyanským fenoménom, ktorý svojím názvom pripomína domov, sú "tululu". Nie, nebojte sa, nemajú nič spoločného s naším detským ťululum, ale s miestnou variáciou latinskoamerického karnevalu. Na tancovačky v čase karnevalovej sezóny totiž miestne ženy a dievčatá nechodia "len tak", ale v dômyselných maskách "tululu", ktoré ich zahaľujú od hlavy po päty. Masku však počas celej zábavy musí mať dievča na sebe, čo v tropických teplách nie je žiadna maličkosť. Na druhej strane však majú dievčatá "tululu" právo vybrať si svojho tanečníka - platí tu totiž dámska volenka. Páni, pokiaľ sa chcú tancu vyhnúť, sa môžu uchýliť na zvláštnu tribúnu, odkiaľ môžu pozorovať tanečný raj, ktorý s postupujúcou nocou stále hustne. Všetko má svoje pravidlá.

Súčasť zjednocujúcej sa Európy

Aj napriek latinskoamerickej krvi väčšiny tunajších obyvateľov platí v Guyane väčšina pravidiel Európskej únie, v miestnej tlači sú ostro sledované bruselské rokovania o európskych kvótach na dovoz ryže a banánov a obchodná komora sa pripravuje na príchod eura, ktoré by malo i v guyanskej džungli platiť od budúceho roku. Guyana má i svoju poslankyňu v Európskom parlamente, pôvabnú kreolku Taubira-Delannonovú, ktorá sa až do roku 1982 usilovala o nezávislosť francúzskej Guyany, ale potom podľa svojich slov "ustúpila realite". Na kozmodróme sa však vedúci predstavitelia CSG radi chvália tým, že jediným skutočne európskym mestom krajiny je Kourou. Pôsobí tu totiž tiež Európska vesmírna agentúra (ESA), ktorá program Ariane riadi. A pretože je ako v iných európskych snahách i v týchto programoch veľmi prísne dbané na primerané zastúpenie jednotlivých krajín, v Kourou počuť jazyky všetkých 14 členských krajín ESA. Povedať, že Kourou je paneurópske mesto, by bolo síce istým zveličovaním fenoménu, ale faktom zostáva, že miestny kozmodróm je jedným z mála miest na francúzskom území, kde sú verejné nápisy i v angličtine.

Autor: SME - Stanislav Mundil , Paríž - Francúzska Guyana (Autor