Celkovo do tretice a po dvoch štadiónových megaprodukciách tentoraz v komornej atmosfére Športovej haly zažila Praha v sobotu koncertný sviatok s legendárnou britskou skupinou Rolling Stones. Svoje strahovské vystúpenia z augustov 1990 a 1995 uzavrela trojcípym oblúkom v tom istom, pre dejiny československej demokracie aj po 30 rokoch symbolickom mesiaci. Rockové balvany speváka Micka Jaggera, gitaristov Keitha Richardsa, Ronnieho Wooda a bubeníka Charlieho Wattsa padajú na svetové koncertné pódiá už o šesť rokov viac (od roku 1962), na nezameniteľnej charizme a neuveriteľnom javiskovom oduševnení to však nebadať. Ani na trinástich nahrávkach najnovšieho albumu Bridges to Babylon (Mosty do Babylonu), ktorý dal názov súčasnému turné, odštartovanému vlani v júni a majúcemu svoj definitívny záver stále v nedohľadne. Štúdiová prechádzka módnymi trendami bola odjakživa tŕňom, ktorý si ortodoxní rockoví fanúšikovia Rolling Stones okamžite vyťahovali z päty ako nežiaduceho parazita. Koketérie s punkom či dokonca diskrétne diskotékovými rytmami boli v niekoľkých menej šťastných obdobiach vždy neodpustiteľné a skupine dávali rukolapne najavo, že akékoľvek odklony od nesmrteľného zdravého rock and rollu sa nevyplatia. V sobotu večer to bolo s toleranciou inak.
Už avizovaná írska predkapela The Corrs, reprezentant prieniku rockovej sily s mystikou keltského folklóru, vzbu-dzovala rozpaky nad nemiestnym spolunažívaním s historickou legendou. Tým však ešte možnosti dramaturgickej odvahy a poslucháčskeho záberu neboli zďaleka vyčerpané. Desiatky minút pred 20. hodinou rozohrieval asi 12 000 divákov, ochotných vyvážiť atraktívnosť vstupenkami od 990 do 4940 Kč, reprodukovaný prúd nepredstaviteľných rozmerov. V aparatúre zavesenej nad pódiom a nebrániacej tak dokonalému výhľadu zo všetkých blokov hľadiska sa striedal rap, džez, soul, punk i karibské reggae. Nikto nepískal a nikto nenadával ani len vo chvíli, keď s gradujúcou intenzitou do zhasínajúcich svetiel pred nástupom rockových kráľov dunela skladba z repertoáru Prodigy. Šalamúnske premosťovanie štýlov je teda pre The Corrs typické: sympatická súrodenecká štvorica príťažlivo vyzývavej speváčky Andrey ("krásnej i stydlivej" tak ako presne týmito českými slovami z úst Micka Jaggera predstavenej vokalistky Lisy Fisherovej), zručnej huslistky Sharon, viac svaly ramien ako zápästí zamestnávajúcej bubeníčky Caroline a ich brata Jima za klávesami, sprevádzaná ešte čierno odetým gitaristom i basgitaristom, si s divákmi robila, čo chcela. Nebolo to žiadne často trpiteľské čakanie na hlavné hviezdy večera, ale vyrovnaný a samostatne životaschopný zážitok. S najvďačnejšími írskymi "dupákmi od podlahy", rockovo suverénnymi aranžmánmi i do modro-fialova nasvietenými baladami. Z albumovej novinky Talk On Corners prišlo na prakticky celý obsah - piesne When He`s Not Around, What Can I Do, I Never Loved You Anyway, Hopelessly Addicted, Only When I Sleep aj, pochopiteľne, hitový singel Dreams. Bez hanby a hany bolo zasiate už pred vrcholom.
Žatva sa stala záležitosťou ústrednej štvorky doplnenej o park vokalistov (spolu s Fisherovou speváčka Blondie Chaplinová a spevák Bernard Fowler), dychovej sekcie (so saxofonistami Bobbym Keysom a Andym Snitzerom, s trubkárom Kentom Smithom a trombonistom Michaelom Davisom), klávesistu Chucka Leavella a takmer právoplatne domovského basgitaristu Darryla Jonesa. Z tmy sa ako prvý na javiskovom výbežku vynoril Keith Richards a prsty mu - možno rutinérsky, ale s roky rovnakým zimomriavkovým účinkom - zabehli do riffu (I Can`t Get No) Satisfaction. S hodvábnym žltým šálom na krku, ako prvým objektom typicky vystaveným náporu výkonných ventilátorov, vyrazil na 54 metrov široké, vyleštené a zároveň protišmykovo upravené pódium kondične dokonalý Mick Jagger. Postupne nechal rozovievať niekoľko jednofarebných tričiek, košieľ i pestro bizarných plášťov, ktoré bývajú doménou obidvoch gitaristov, zatiaľ čo Watts skrýva svoj charakteristický úškrn za batériou bicích väčšinou v striedmych béžových, prípadne sivých odtieňoch odevu. Od 21.40 h do úderov polnoci, explodovaných vo forme nečakaného pyrotechnického žiarenia a vodopádu strieborných konfiet vymrštených nad hlavy celého davu, bol čas na omračujúci pohľad do histórie. Triá skladieb - na úvod po Satisfaction ešte Let`s Spend the Night Together a Flip the Switch, vo finále Start Me Up, Honky Tonk Woman a prídavok Brown Sugar - lemovali prierez kariérou nateraz zavŕšenou babylonskými piesňami Anybody Seen My Baby?, Out of Control či Saint of Me. V neustálej komunikácii s obyvateľmi obľúbenej krajiny, ku ktorým sa v hale pridali zástupcovia všetkých susedných štátov, sa strhávalo nadšenie po každom Jaggerovom príhovore v češtine. Po privítaní "Ahoj, Praho!" a slovách "Je skvělé být zase zpátky v České republice" nezabudol pozdraviť ani prezidenta Václava Havla, ktorý si po tretíkrát ako divák nemohol návštevu pražského koncertu Rolling Stones zopakovať pre svoj prísny zdravotný režim. Komornosť prostredia predsa len neumožnila využiť kompletné vymoženosti technickej produkcie - do haly sa nevošli gigantické nafukovacie sochy ani veľkoplošné obrazovky a hydraulický most k druhému pódiu uprostred diváckej plochy, kde jadro zostavy odohralo tri kúsky vrátane Dylanovej klasiky Just Like A Rolling Stone, mal iba podobu móla. Cesta k nemu však bola unikátnou príležitosťou na podanie si ruky s kultovými idolmi svetového rocku: 12 000 ľudí si môže s pokojným svedomím povedať, že mali Rolling Stones vo svojej obývačke.
