ené - Andrejovi Hlinkovi, kňazovi. Nebáli sa ísť, hoci to nebola bezpečná pôda, na cintorín do Černovej.
Pamäť mám dobrú a viem, že dnes "oslavovaní hrdinovia" tam v tom čase neboli. Neboli tam, lebo tam nebolo nikoho, kto by im tlieskal. A zatvoriť sa nechceli dať ...
Ktože sú tí dnešní obdivovatelia kňaza Andreja Hlinku? Slavkovská, Oberhauser, Slota, Húska, Gálik, Markuš a ďalší? Napokon, dnešní vaši tlieskači sa nepýtajú, či ste boli v komunistickej strane alebo nedajbože či ste tak náhodou neboli spolupracovníkmi ŠtB. To ich - teda vašich tlieskačov - vôbec nezaujíma. Vôbec ich nezaujíma, že Slavkovská bola nielenže angažovanou komunistkou, ale - aby sa zapáčila vtedajším tlieskačom - bola aj aktívnou prispievateľkou rôznych periodík.
Napríklad do Historického časopisu, kde okrem iných napísala pre číslo 2/1982 Vzťah štátu k cirkvám v prvých rokoch výstavby socializmu na Slovensku. Alebo ako ateistka prispievala do časopisu Ateizmus, napríklad do čísla 12/1984 článkom Protiľudová orientácia slovenského klerikalizmu v prvých rokoch budovania socializmu.
Kto bol oslavovaný v nedeľu v Ružomberku? Kňaz Andrej Hlinka, ktorý chcel mať Slovensko biele a nie červené! A ktože to zožal pri nedeľňajších oslavách potlesk? Červení, resp. červená. A bieli - piskot.
Andrej Hlinka vlastne nemá hrob, takže vedeli, že sa nemôže ani v hrobe obracať. Ale dobre vedeli, že im mŕtvy Andrej Hlinka - kňaz nemôže ani vyčítať ten ich piskot bielemu a potlesk červenému. A že sa nesprávali kresťansky a demokraticky - to vôbec nie je podstatné. Účel to splnilo.
Autor: VIOLA TÓTHOVÁ, Bratislava
