Ivo Heller, vlast. menom Ivan Grajciar (20. 8. 1938). Spevák, herec. Absolvoval štúdium chémie na SVŠT v Bratislave. Súkromne študoval spev. Bol členom súboru Caravan Quintett Vlada Hronca (spevák, gitarista), Tatra Revue, Poetického súboru NS. Od roku 1974 je členom Spevohry Novej scény, od roku 1975 jej sólistom. Môžeme ho vidieť v muzikáloch Kráľ Dávid, Pokrvní bratia, Evanjelium o Márii, v operetách Hrnčiarsky bál a Grófka Marica. Ako hosť vystupuje v divadle Astorka v Shakespearovom Kupcovi benátskom.

Kto by sa z publika dostal k výplatnej listine bratislavskej Novej scény, možno by bol prekvapený, že pod menom Ing. Ivan Grajciar sa skrýva Ivo Heller. Jeden z prvých reprezentantov slovenskej popmusic, sólista Spevohry NS, roky pôsobiaci v operete, najmladšiu generáciu oslovujúci v muzikálovej produkcii divadla.

m Prečo ste sa rozhodli zmeniť si meno? V začiatkoch slovenskej populárnej hudby to nebola celkom bežná vec.

"Malo to úplne praktickú príčinu. V šesťdesiatom siedmom som mal ísť hrať s orchestrom Vlada Hronca na dva a pol roka do zahraničia. Agent, ktorý nás kupoval, povedal, že Ivan Grajciar by v nemecky hovoriacich krajinách príliš neznelo. Tak som z toho grajciara, hoci je numizmaticky cennejší, spravil halier, po nemecky heller. V občianskom, v pase a aj na výplatnej páske som však stále inžinier Ivan Grajciar."

m Inžinierov tiež nebýva medzi umeleckými pracovníkmi divadiel prebytok. Prečo ste študovali chémiu a nie umelecký smer?

"Pretože platil názor, že treba mať čosi istého v rukách. Tvrdili to aj moji rodičia, hoci boli nadšenými amatérskymi divadelníkmi. Otec bol režisér a mama hviezdou varínskeho ochotníckeho súboru. Veľká tragédka. V podstate ma v divadelných snahách podporovali, ale herectvo sa im nevidelo ako povolanie. Dlho som rozmýšľal, pre čo sa teda rozhodnúť. Strojárčina ani stavbárčina ma nebavili, humanitné vetvy tobôž nie, a tak som si vybral pre chémiu. Bol som spokojný, no aj počas štúdií som sa intenzívne zaoberal divadlom. Naše divadlo sa volalo Amfor a bolo treba, aby sa v predstaveniach aj spievalo. Tak mi to pridelili. Mal som však problémy s hlasom, malý rozsah, slabý hlások, prenikal tak do tretieho radu. Chlapci z VŠMU, Dančiak a Labuda, mi poradili, že majú vynikajúcu pedagogičku, pani Hudcovú-Frešovú, svojho času významnú sólistku opery. Učila činohercov hlasovú techniku. Začal som k nej chodiť ako súkromný žiak a ono sa to zlepšovalo. Ako to už býva, amatérske divadlá sa zvyčajne končia rozpadom. Aj naše, no ja som v tom čase už bol taký `zažratý` do spevu, že som začal pôsobiť ako spevák."

m Chémii ste sa vôbec nevenovali? Mimochodom, ešte si z nej niečo pamätáte?

"Nejaké všeobecné znalosti mám, to v človeku zostane. Azda by som sa ešte uplatnil ako slabší laborant. Ako chemik som pracoval po škole asi šesť rokov. Z toho tri roky u Steina v pivovare. Mojou špecializáciou bola totiž kvasná technika. Veľmi nebezpečné zamestnanie, človek sa môže ľahko stať alkoholikom. Jediné praktické využitie môjho odboru v súčasnosti je pri stáčaní vlastného ríbezľového vína.Veľa vody som v chémii síce nenamútil, ale strašne sa mi páčilo, že keď som v pivovare strčil hlavu do obrovských tankov a zaspieval, krásne to znelo. Tak som si tam hulákal a majster frflal, že som cvok. Nemal som teda ako chemik veľmi dobrú povesť."

m Aká cesta vedie z pivovaru na divadelné javisko?

"Keď som sa utvrdil, že chémia nie je práve to pravé, potĺkal som sa ako spevák po bratislavských divadlách. Na Novú scénu som prišiel v sedemdesiatom štvrtom, najprv do zboru a po roku ma vďaka priaznivej zhode okolností previedli za sólistu. Dlho som však bojoval s povesťou: Heller, to je ten z ulice, nemá školený hlas. Pritom ja som školený bol, no na súkromnej báze. Jeden z dirigentov mi síce dával slušné postavy klasického repertoáru, no druhý mal iný názor, takže som na Novej scéne prežil aj jedno nie celkom zaujímavé obdobie. Všetko sa zvrtlo s príchodom Beďa Bednárika, ktorý ma začal obsadzovať v muzikáloch do zaujímavých postáv, v ktorých som sa cítil spevácky aj výrazovo doma. Keďže som vždy inklinoval k jazzu, mal som k muzikálu bližšie než ku klasickej operete. Aj keď i tu spievam pekné roly."

m Nedávno som sa bola znovu pozrieť na obnovený muzikál Pokrvní bratia, kde hráte a spievate nádhernú a náročnú rolu narátora. Mali ste veľký úspech. Nie je vám ľúto, že ste úlohu vlastne zdedili, že sa s vami nerátalo od začiatku?

"Nie som z tých, ktorý chodí za direktormi a žiada si roly. Na počiatku sa určilo, že Pokrvní bratia budú záležitosťou činohry plus prizvaných externistov, spevoherci z toho vypadli. Po odchodoch protagonistov z divadla sa musel muzikál stiahnuť. Keď sa však vrátil z Ameriky Maroš Kramár, vznikla šanca, že by sa mohol opäť hrať. Stále však chýbal narátor, lebo obaja predstavitelia - Maroš Slovák aj Ivan Romančík - z divadla odišli. A vtedy si Soňa Valentová spomenula na mňa. Raz sa ma na predstavení Grand hotela spýtala, či by som si to neskúsil. Vravím, čo si sa zbláznila? Veď je to ťažké ako hrom. No ona sa nevzdala. Chodila po divadle a podsúvala tú myšlienku, až mi dali videozáznam z predstavenia. Scenár som si musel rozmnožiť, lebo bola len šepkárska kniha. Cez prázdniny som rolu naštudoval. Texty som sa začal učiť v Chorvátsku na pláži, aspoň som sa tak neotravoval na slnku. Podľa videa som si vypracoval perfektný technický scenár, kedy má kto nástup, koľko krokov treba urobiť, a potom som si to doma skúšal. V spálni, úplne vzadu v byte, kde ma nikto neotravuje. Asi v polovici septembra bola oprašovačka. Mali sme na to len týždeň, lebo sa už skúšal nový titul. Mnohí si mysleli, že so mnou budú problémy, keďže vstupujem dodatočne. Ale ja som si povedal, `sakra`, pred činohercami nemôže spevohra prepadnúť. A dodnes si považujem, ako všetci činoherci akceptovali moju pripravenosť."

m Na konci sezóny ste dostali ďalšiu krásnu rolu. Ducha Uriáša v pôvodnom muzikáli Ľuba Horňáka, Joža Urbana a Doda Gombára, Kráľ Dávid.

"Urbanov text je azda najkvalitnejšia predloha, aká sa mi kedy dostala do rúk. Je ohromne divadelná a zároveň má skutočné básnické kvality. Zišiel sa tu i vynikajúci tvorivý tím: režisér Gombár, choreografka Šárka Strapáková a veľa ďalších mladých ľudí. Bol to úplný balzam na moju dušu, od tej doby púšťam žartom v divadle do éteru, že ten náš kmeňový spevoherný súbor je trošku prestarnutý. Môžem si to dovoliť, lebo všetci sú podstatne mladší než ja."

m Uriáša alternujete s Csongorom Kassayom a Stanom Králom. Vaše roly sú náročné aj na fyzickú kondíciu. Oni majú výhodu, že sú mladší než vy, napriek tomu mi Stano pred premiérou ukazoval zvrtnutý členok a spálené ruky od lana, po ktorom sa spúšťate z balkóna na javisko. Vy nemáte žiadne úrazy na konte?

"Pravdu povediac, nevedel som, do čoho idem, ale nakoniec mi všetko veľmi vyhovovalo. Aj spevácky, aj herecky, aj pohybovo sa v tejto role cítim skvele. Ten zoskok z balkóna - ja to volám `sešup` - si vymysleli Stano s Csongorom. Blázni mladí. Spočiatku ani nerátali, že by som to chcel robiť aj ja. Povedal som však, pardon, ja, bývalý gymnasta? Priznávam sa však, že som vždy rád, keď už mám to miesto za sebou. Spočiatku som si napríklad neuvedomil, že sa môžem postaviť na uzol na konci špagátu, a držal som to celé v rukách. Vykoledoval som si `tenisový lakeť`. Veľmi bolestivá záležitosť. Myslel som si, že to prejde samo, keď si dám v júli oddychovú pauzu. Od 10. augusta som však zasa začal posilňovať v rámci prípravy na sezónu a zistil som, že ruka stále bolí. Musel som vyhľadať doktora. Pri jednom zlom zoskoku som si zasa presilil úpon achilovky. Je to pre mňa ponaučenie, že si budem musieť pod kostým navliekať gumené pančuchy. No čo, šesťdesiatka je šesťdesiatka."

m Pamätám si na jeden váš dávny plagát, keď ste ešte pôsobili ako spevák populárnej hudby. Utkvel mi v pamäti, lebo pokým ostatní speváci v tom čase mali zväčša iba portréty, vy ste boli na ňom s ovčiakom. K zvieratám máte zrejme blízko, keďže ste kedysi chovali dokonca aj krokodíly.

"Bol som síce psíčkar, ale ten pes na plagáte nebol môj. S nápadom, že Heller sa bude fotiť s ovčiakom, prišiel fotograf Písecký. Bol to veľmi milý psíček, ale nakoniec som mal kvôli nemu nepríjemnosti. Bol som totiž majiteľom boxera Jonáša a boxerkári - nebolo nás vtedy veľa, takže sme sa navzájom poznali - mi vyčítali, že som zradil. Krokodíly som mal ešte pred psom. Doniesol som si ich z Nemecka. Moja pani tam bola so mnou, tak som ju prehovoril. Vtedy sme sa veľmi milovali, tak privolila. Teda, ľúbime sa doteraz, ale krokodíl by mi už asi neprešiel. Fascinovalo ma, že hoci mali asi dvadsať centimetrov, vyzerali už ako normálne kajmany. Choval som ich asi tri roky, ale potom narástli vyše metra a začali sa medzi sebou tĺcť. Tíšil som ich tak, že som do terária nalial studenú vodu. Normálne som ich schladil. Nakoniec som ich dal do bratislavskej zoologickej záhrady, kde plánovali otvoriť pavilón plazov. Ale zišlo z toho a posledná stopa je, že skončili v jurskom Šúre v priestoroch Akadémie vied."

m Čo sa dá robiť s takýmito maznáčikmi?

"Veľa nie. Preto, keď som si potom kúpil Jonáša, bol som z neho úplne hotový. Normálne sme sa spolu mohli zhovárať. Krokodíly som akurát naučil, že keď som ich šiel kŕmiť - podával som im sústo na paličke, lebo hlavne v prvých momentoch by mi odtrhli prsty- hrnuli sa k prednej stene terária a stavali na zadné nohy. A za úplného krotiteľa som sa považoval, keď som sa naučil hladkať ich rukou po chrbte a ony sa až hrbili od blaha. Musel som však byť veľmi opatrný. A najmä pri čistení, pretože boli veľmi agresívne."

m Zrejme máte rád exotické veci. Aj na krku máte zaujímavý šperk.

"To je tibetský tyrkys. Z obdobia, keď som mal šťastie byť členom kolibského filmárskeho tímu, ktorý v `87 v Nepále nakrúcal film Sagarmatha. Hoci nebol veľmi úspešný, ale mne poskytol obrovský zážitok. V tých časoch, ak ste neboli československým reprezentantom v horolezectve, nemali ste vôbec šancu dostať sa do Himaláji. Hoci vo svete to bolo bežné, na treking chodila celá západná Európa, mladí i starí. Niekedy som si pripadal ako na tatranskej magistrále."

m Ale český herec Bořivoj Navrátil tu skoro zomrel.

"Jeho organizmus sa neprispôsobil riedkemu vzduchu. Mal obrovské bolesti, šerpovia ho museli okamžite zniesť. Navyše sa to ešte skomplikovalo, lebo mal chorý žalúdok a oni do neho pchali antibiotiká. Aj psychicky bol na tom veľmi zle, ale dostal sa z toho, dokonca nám prišiel pri návrate oproti. Keď sa vidíme, často sa o tom rozprávame. Boli sme najstarší členovia výpravy, takže od začiatku sme k sebe inklinovali, držali spolu. Keď ochorel, aj pre mňa to bol veľmi nepríjemný zážitok."

m Má kameň magické účinky?

"Má chrániť od všetkého zlého. Musím zaklopať, zdá sa, že účinkuje. Ale možno je to len mojou letorou. Som taký, že si veci nepripúšťam."

m Ako ste prežili narodeninový deň?

"Vlastne nikto nebol doma. Mišo, mladší syn, ktorý ešte s nami býva, je na dovolenke v Bulharsku, moja pani mala práve dvadsaťštvorku. Keď sme si sadli k diárom, zistili sme, že najskôr sa všetci môžeme zísť 27. augusta. Ale žiadne veľké oslavy nebudú, nemám to rád. Akurát si uvaríme slávnostnejší obed."

m A darček?

"Ani som nad ním neuvažoval. Mojím až chorobným koníčkom je literatúra o druhej svetovej vojne. Mám jej ohromné množstvo, až to mojej žene lezie na nervy. Navrhol som síce, aby hodila do pľacu nejakú tú tisícku a ja si zasa kúpim ďalšiu knihu, ale dajako nereagovala. Neviem teda, čo dostanem, ale niečo naznačila, že možno in-line korčule. To viete, chcú, aby som sa udržiaval. Ale bola by to sranda. Potom budem chodievať do divadla na striedačku na korčuliach a na bicykli. A najmä do rozhlasu, kde si bicykel nemám kde nechať. Korčule si človek len prezuje a hodí na krk."