"Mal som sa rozhodnúť tak ako Igor Kováč a do Budapešti necestovať. Dôsledky zranenia stehenného svalu sú vážnejšie, než som predpokladal," vyslovil potichu diskutabilnú vetu slovenský rekordér na 400 m (45,32 s z olympijskej Atlanty) Štefan Balošák po tom, čo vypadol včera predpoludním už v rozbehu. Na prvé počutie azda až "rúhačskú" myšlienku možno od 26-ročného martinského rodáka, atléta s ideálnym štvrtkárskym štýlom, sčasti pochopiť. Od januára dva mesiace netrénoval, po zraneniach v apríli a v júni začínal prípravu vlastne viac ráz odznovu. "Keď som 27. marca zabehol na začiatku sezóny v Johannesburgu čas 45,51 s, videl som svet ružovo. Potom sa však na mňa lepila iba smola. Tristo metrov ešte ako-tak zvládnem, v záverečnej rovinke sa však neuveriteľne trápim," vysvetľoval najlepší slovenský atlét roku 1996 príčinu svojho i všeobecného sklamania, lebo ho sprvoti považovali za takmer istého finalistu. Potom Balošák i jeho tréner Ján Šaffa oprávnene zľavili z vysokých ambícií, medzi ktorými bol aj čas pod 45 s. "Napriek všetkému som bol presvedčený, že rozbeh zvládnem a do semifinále postúpim. Som taký sklamaný a rozčarovaný, že v tejto sezóne už asi behať nebudem," ukončil krátku výpoveď štvrtkár a ospravedlnil sa, že sa cíti fyzicky zle.
Tréner Ján Šaffa videl situáciu z tribúny trochu inak. "V mnohom so Štefanom súhlasím. Veľké skoky v intezite tréningu, dobiehanie zameškaného boli chytaním zajaca za chvost, len aby nám "Európa" ako-tak vyšla. Potom, čo v Zürichu bežal Balošák po rýchlej trojstovke za 46,18 s, som veril, že sa zverencovi podarí atakovať hranicu 46 sekúnd. Tentoraz to nebola rýchlo rozbehnutá štvrtka. Prvých 300 metrov bežal Balošák za 33,7 s. Rátal som, že zvládne úsek za rovných 33 s, potom by mu posledná stovka stačila aj tempom, ktorým bežal," precízne vysvetlil tréner, kde chýbali desatiny. Vyšiel mu výsledok okolo 46,10, a ten by bez problémov stačil na postup.
Autor: Budapešť
