V apríli 1996 dal konateľ Holáň, zástupca v spoločnosti Druhá obchodná, a. s., podnet na kúpu akcií Nafty Gbely. Stalo sa tak dva mesiace pred skutočným založením akciovky a päť mesiacov pred odklepnutím uvedeného privatizačného projektu. Koncom augusta 1996 potom Fond národného majetku SR odsúhlasil 45,9 percenta "zlata slovenskej ekonomiky" neznámym privatizátorom. Hodnotu vo výške 3,2 miliardy im takpovediac daroval za 500 miliónov Sk, pričom disponibilný zisk v roku 1995 prekročil sumu 590 miliónov slovenských korún. Podľa hospodárskych výsledkov teda Nafta Gbely patrila do prvej desiatky prosperujúcich slovenských podnikov. V januári 1996, keď sa akcie Nafty Gbely predávali na slovenskom kapitálovom trhu za vyše 2 000 Sk, odporúčali ich nákup napríklad londýnsky bankový dom Nomura Equity Research ako veľmi výhodnú dlhodobú investíciu, ktorej zisky budú stúpať. Preto sa o jej privatizáciu zaujímalo viacero zahraničných investorov, medzi ktorými boli aj takí, ktorí ponúkali v hotovosti o 500 až 600 miliónov Sk viac ako Druhá obchodná. Spomínal sa v tejto súvislosti nemecký koncern Ruhrgas, rakúsky OMV, ale aj francúzsky Gas de France, teda samé renomované podniky z oblasti plynárenstva a energetiky. Fond národného majetku tieto akcie však predal spoločnosti, ktorá vznikla dva mesiace pred jeho rozhodnutím, jej základné imanie bolo 1 milión Sk a oficiálne sídlo spoločnosti sa nachádzalo v ošarpanom neobývanom dome na Lamačského ulici 3 v Bratislave, s toaletami podľa tureckého vzoru a plagátmi nahých žien na stenách.

10. septembra 1996, mesiac a desať dní po predaji akcií vyjadril hovorca ministerstva hospodárstva Jozef Šucha pochybnosti o legalite operácie. Podľa neho porušil fond zákon o strategických podnikoch, pretože si neponechal žiadny podiel na odpredanej spoločnosti. Neskôr sformulovali získanie podniku ako čin v rozpore so zákonom aj opoziční poslanci Magvaši, Vaškovič a Vaľo. Podľa ekonomického experta Viliama Vaškoviča totiž Fond národného majetku SR porušil v súvislosti s uvedenou privatizáciou zákon 92/1991 Zb, keďže sa podľa jeho presvedčenia prevod akcií uskutočnil v rozpore s vládou schváleným privatizačným rozhodnutím z 20. 2. 1992. Na základe $ 28/5 bolo to rozhodnutie viazané na inštitút rozhodnutia o privatizácii, a nie na návrh rozdelenia akcií. Tie podľa vyjadrení médií i opozičných politikov získali 1. augusta 1996 predseda Národnej rady Slovenskej republiky Ivan Gašparovič (HZDS), podpredseda parlamentu Augustín Marián Húska (HZDS) a predseda Krajského predstavenstva HZDS

v Trnave Vladimír Poór.

A. M. Húska sa k privatizácii Nafty Gbely staval od začiatku jej zverejnenia negatívne, podobne ako ďalší dvaja označení páni. Ivan Gašparovič dokonca označil reči o jeho zainteresovanosti na projekte "za somariny". Neskôr však vyšlo najavo, že práve jeho blízky priateľ, doc. JUDr. Marian Posluch, CSc. je predsedom Dozornej rady uvedenej spoločnosti zastupujúcej majiteľov naftárskeho kolosu. Tento bývalý Gašparovičov kolega z Právnickej fakulty UK, neskôr minister spravodlivosti v rokoch 1991-92 za VPN a následne poslanec Federálneho zhromaždenia s Ivanom Gašparovičom prakticky od svojich študentských rokov neprerušil žiaden kontakt. Na otázku týždenníka Domino fórum, či Ivana Gašparoviča v Nafte Gbely zakrýva, sa však vyhol slovami: "Gašparovič ma v súvislosti s mojou účasťou v DR Druhej obchodnej neoslovoval." Na poukázanie rozdielu medzi akciovou spoločnosťou Druhá obchodná a skutočným sprivatizovaným podnikom, však neodpovedal.

V tom čase však vyjadrenia poskytovali osoby, ktoré boli do pochybnej transakcie štátu zainteresované vysokým podielom. Viceprezident FNM SR Milan Rehák (ktorý je dnes na zvoliteľnom mieste kandidačnej listiny HZDS) 17. decembra pri prerokúvaní návrhu rozpočtu FNM na rok 1997 poslancom na otázky, týkajúce sa Nafty Gbely s nádychom výsmechu hovoril, aby to vyriešili prostredníctvom výboru NR SR pre stret záujmov. Čo povedal s vedomím nekompetentnosti nielen Cuperovej inštitúcie, ale aj s vedomím nefunkčnosti prijatého zákona o konflikte záujmov. Po poslaneckom prieskume Jána Čarnogurského a Jaroslava Volfa u riaditeľa podniku Juraja Grebáča im tento telefonicky zase odkázal, že ani on nevie, kto sú vlastníci podniku. Hoci bolo azda najzávažnejšie tvrdenie samotného predsedu vlády, ktorý zdôraznil, že vlastne ani on sám nemá možnosť sa dozvedieť, kto tento strategický kolos sprivatizoval. Aby niekoľko dní na to jeden z trojice označených vlastníkov v snahe ukončiť investigatívne pátranie po majiteľoch slovenského zlata Vladimír Poór sám po dňoch zapierania vyhlásil, že je teda majiteľom skutočne on, ale len sám.

Vladimír Poór začal kariéru v hnutí skupovávaním kopírok a papierov pre regionálne kancelárie HZDS či financovaním autobusov, zvážajúcich sympatizantov hnutia na mítingy na bratislavských Pasienkoch. K úvodným privatizačným aktivitám mu preto neskôr dopomohol vtedy ešte vplyvný Arpád Matejka, predseda Okresného predstavenstva HZDS v Trnave, ktorého však neskorší vyššie postavený predseda Krajského predstavenstva Poór z tichého podielnictva na niektorých majetkoch následne odstavil. Vzápätí vybuchlo zrejme v dôsledku sťažností Arpáda Matejku na svojho exkumpána pred vedením najsilnejšieho vládneho hnutia zakladateľovi trnavskej iniciatívy pred vlastným domom zaparkované vozidlo.

Vladimír Poór, spolu so šéfom volebného tímu HZDS a prvým mužom Východoslovenských železiarní, Alexandrom Rezešom, spolu s prvým mužom parlamentu Ivanom Gašparovičom sú dnes jednými z najvplyvnejších mužov tohto štátu. Poór okrem Nafty Gbely stojí vraj za podnikmi ako Slovakofarma, kde je rozhodujúcim vlastníkom firma Pharma Holding, v ktorej má predseda Krajského predstavenstva HZDS najväčší podiel. Ďalej ho majú rozliční ľudia zakrývať v AG banke, (tam má stáť v pozadí okrem neho aj Tomeček, Gavorník z FNM SR a Ján Gabriel ako riaditeľ VÚB a kandidát HZDS do volieb), v privatizačnom fonde Profin, v nábytkárskej spoločnosti Gordon (ktorá získala zákazku na vybavenie novej tridsaťsedemposchodovej budovy VÚB na Mlynských Nivách v Bratislave, kde riaditeľuje už uvedený J. Gabriel), má mať väčšinový podiel v akciovej spoločnosti Izomat či Eltrans (ktorá mala v roku 1996 obrat vyše 1,5 mld korún), financuje víťazstvá futbalového mužstva Spartak Trnava.

Meno Ivana Gašparoviča sa zase skloňuje s podnikmi ako CEBO Holding Prievidza, Sklárne Poltár či SCP Ružomberok, čo však predseda parlamentu v rozhovore pre našu redakciu zásadne poprel.

Alexander Rezeš si kúpil Spartu Praha, napriek skutočnosti, že sa mu z rúk neúspešne vyšmykol Teleaxis. Ešte predtým mu však priam v záverečných sekundách pri moci vlády Vladimíra Mečiara po vyslovení nedôvery premiérovi odklepli ministri akcie VSŽ, ktoré mali menovitú hodnotu jeden a pol miliardy korún. Vláda ich predala v noci z 13. na 14. marca za 314 miliónov Rezešovej spoločnosti Manager.

Na otázku, kto financuje predvolebnú kampaň HZDS a za čie peniaze, už nie je potrebné dávať jednoznačnú odpoveď. Postačí skutočnosť, že dvaja nezmieriteľní rivali v podnikaní - Trnavčan Vladimír s východniarom Rezešom, a dve rozdielne osobnosti - intelektuál Gašparovič a čašník Poór, si navzájom rozumejú.