sú obyčajní iba zdanlivo. Keď sa na nich prizriete bližšie, zistíte, že každý jeden je výstredný čudák a bizarná postavička. V Bratislave na Suchom mýte existuje chlapík, ktorý kričí. To je jeho životné poslanie: vykrikovač. Vykrikuje proti autám, proti turistom, proti manažérom v bielych košeliach. Nie je agresívny, je celkom neškodný. Nikoho nebije, nikoho neohrozuje. Iba kričí. Má v sebe nekonečnú nasrdenosť na celý svet. Ak máme veriť Terrymu Pratchettovi (Vesmír existuje vďaka vyváženosti štyroch základných síl, ktorými sú Nadprirodzeno, Prehováranie, Neistota a Nasratosť), tak tento mužík má na starosti poslednú, štvrtú oblasť. Pred kostolmi som zasa videl netypického žobráka. Nielenže tam vystával v čase, keď sa nekonajú nijaké bohoslužby, ale namiesto modlitieb a nábožných pesničiek polospieval a polorecitoval Kryla. Áno, Karlíka Kryla, toho pesničkára. Započúval som sa do toho mrmlania a zistil som, že Krylove piesne sú naozaj modlitbami. Na futbale som zasa videl starca, ktorý šiel ako starozákonný prorok proti davu a zaklínal nás, aby sme už nikdy nešli na takýto zápas, pretože tí darebáci si nás nezaslúžia. Na plážach môžete vidieť krásne telá. V uliciach tohto leta zasa vidno v plnej paráde ľudské duše. Možno sú ošúchané, ubité, ale rovnako krásne.