Ako si vnímaví pozorovatelia slovenskej politickej scény už dávno všimli, námahu spojenú s iniciovaním rôznych boomov si terajšia vládna garnitúra dáva vtedy, keď má neklamný pocit, že stráca pôdu pod nohami. Potom na "žehlenie" verejnej mienky nestačia len do noblesy a velikášstva zabalené slová, ale "do života je potrebné uviesť aj nezištné činy", ktoré by vliali do sŕdc občanov-voličov značnú dávku spolupatričnosti so svojou vládou. Vyhlásenie referenda o neprivatizovaní tranzitných systémov má taktiež verbálnu previazanosť na neklamné pocity súčasných slovenských mocipánov... Prostredníctvom ľudového hlasovania chcú u naivnejších občanov - a tých je na Slovensku, žiaľbohu, stále dosť - vyvolať dojem, že práve oni sú záchrancovia tzv. rodinného striebra, ktoré súčasná opozícia v prípade, že vyhrá parlamentné voľby, bude chcieť odpredať zahraničnému kapitálu... Pes je však zakopaný celkom inde: Úspešný výsledok referenda bude mať pre budúci zákonodarný zbor iba odporúčací, nie záväzný efekt. Opozičné strany verejne deklarovali, že o privatizáciu tohto typu sa nebudú usilovať. Bola to Mečiarova vláda, ktorá už v roku 1993 takúto privatizáciu usilovne pripravovala. Z toho jasne vyplýva, že referendum o neprivatizovaní strategických odvetví je populistickým manévrom, ako sa dostať pod kožu nerozhodnutých voličov, resp. má poslúžiť ako medový motúz na "pretiahnutie" voličov z iných politických zoskupení.
Autor: RUDOLF FÁBRY, Lehota pod Vtáčnikom
