ého majetku pred odpredajom strategických podnikov do súkromných rúk. Zjavne im hra vo vlastnej réžii nerobí vážnejšie problémy, aj keď v nej stvárňujú kladné postavy. Celá opozícia sa s veľkou nevôľou pozerá na počínanie svojich kolegov v parlamente. Snáď za všetkých hovorí vyjadrenie Mikuláša Dzurindu z SDK, že konanie HZDS je jednoznačne populistické, aj keď si na druhej strane špiní tiež do vlastného hniezda. Je tu však diametrálny rozdiel. Stáva sa, že politik použije krátko pred voľbami vo svojej politickej rétorike silné slová, pretože vie, že volič sa neriadi iba zdravým rozumom, ale aj emóciami, ktorými sa občas nechá strhnúť. Keď politik prestrelí, tento prostriedok sa minie účinku a skôr zaseje semeno nedôverčivosti v radoch voličov, ako by mal dať nádej na lepšiu budúcnosť. Z iného súdka sa však podáva na megalomanských mítingoch HZDS, kde z velikášskych rečí cítiť niečo iné ako vlievanie nádeje voličom. Cítiť to isté, ako keď sa podpredseda vlády pán Kozlík v relácii Kroky programu STV, spýta redaktora na jeho "nestranný" názor, alebo keď pracovníci štátnej správy musia "dobrovoľne" podpisovať petíciu za vypísanie referenda o neprivatizácii energetických podnikov. Je to demonštrácia moci, z ktorej sa postupne stráca podpora ľudí, ba čo viac, nahrádza ju reálna sila. Preto je dôležité vidieť hranicu, kde sa populizmus dostáva zo svojej podstaty do niečoho úplne iného, ďaleko nebezpečnejšieho.
Autor: ALEXANDER SAVKO, Košice
