Nedávno som bol svedkom živej debaty v „pivnom parlamente“. Témou bol nominačný snem HZDS v Trnave. Účastníci debaty nešetrili šesťmiestnymi sumami a nakoniec sa uzniesli na sume 10 miliónov. Túto sumu vylicitovali s veľkou hrdosťou a konštatovaním, že HZDS a Vlado na to majú a môžu si to dovoliť. A ja k tomu dodávam, že vďační privatizátori, ktorí svoje majetky nadobudli „poctivou prácou“, poznajú veľmi dobre svoje povinnosti, a preto usilovne prispievajú na „kratochvíle“ svojho Vlada a jeho hnutia. Ale nie o tom som chcel. S veľkým záujmom som si prečítal „Mečiarov zoznam“. Jeho 150 favoritov podľa mňa zodpovedá svojim personálnym a chronologickým zložením tomu, čo nazývame „nomenklatúrna štátostrana“. Z nových tvárí ma zaujalo č. 7 - poverený a za integráciu zodpovedný podpredseda vlády SR J. Kalman. Tento usilovný „vysvetľovač“ a „zdôvodňovač“ našej (ne)integrácie do európskych štruktúr zaiste veľmi vhodne zapadá do „klubu“ ľudových bavičov a bájkarov k takým legendárnym „expertom, akými sú docent Cuper“, vyšetrovateľ Macuška, publicisti Hofbauer, Smolec, Zelenayová atď.
Náš „starý ujo“ na č. 2, I. Gašparovič - reprezentant Slovenskej krčmovej kultúry, si už vychoval dôstojného partnera v osobe učiteľa telocviku G. Krajčiho, ktorý na pôde slovenského parlamentu dokázal, že tiež ovláda náš folklór, keď obdaroval J. Čarnogurského knihou „Dost už bylo…“. Čo ma však prekvapilo najviac, je fakt, že som na tomto zozname HZDS pre tretie tisícročie neobjavil osobu najzaslúžilejšiu: B. Martinkovú - poradkyňu pre všetko. Takáto vzácna osobnosť, ktorá pre Slovensko urobila viac ako celá súčasná vládna koalícia, si veru zaslúžila byť medzi vyvolenou elitou HZDS, a teda aj Slovenska. Nakoniec by som chcel venovať pár slov na adresu č. 1 - V. Mečiarovi. Tento na poslednom galacirkuse v Trnave pred rekordným „pasienkovým“ publikom rozdával z tribúny úsmevy na všetky svetové strany a viedol silné a dojímavé reči o Slovensku, o láske k vlasti, o láske k občanovi atď. Náš generalizmus, predseda vlády, prezident a vrchný veliteľ armády v jednej osobe, V. Mečiar, mal teraz pri krutej živelnej pohrome, ktorá postihla niektoré dediny na východnom Slovensku, možnosť a povinnosť dokázať svoju lásku k vlasti a svojim občanom. Dokázal to tak, že tam poslal druhoradú garnitúru úradníkov a vládnych poskokov. A tak sme sa znovu všetci a nielen na Slovensku mohli presvedčiť, že v osobe V. Mečiara máme na Slovensku premiéra, ktorý sa vie veľmi dobre baviť na svojich mítingoch pri terchovskej muzike, ale ľudské osudy občanov jeho národa sú mu ľahostajné.
JOZEF DEMKO,
