Neangažované pohľady na náš súčasný stav i na našu budúcnosť by mali byť normálnejšie ako náhľady rôznych politických zoskupení. Nátura slovenských politických chytrákov je už taká, že vedia urobiť z komára somára a čiernu farbu premeniť na ružovú. Bolo by dobré, keby predstavitelia strán a hnutí zostali pri zemi, veci neprikrášľovali a pridržiavali sa faktov. Na propagandu svetlých zajtrajškov už priemerne orientovaný človek nenaletí. O Slovensku ako hospodárskom zázraku a druhom Švajčiarsku sa v poslednom čase prestalo hovoriť, ale ešte stále presviedčajú národ o perspektíve zaradenia Slovenska medzi najvyspelejšie štáty sveta do roku 2010. Všetci by sme tomu radi uverili a zvelebovali tú politickú stranu, ktorá by nás k vysnívanej méte doviedla, ale treba vysvetliť ľuďom, ako to dosiahnu, keď na konci roku 1998 zadlženosť na jedného obyvateľa Slovenska má dosiahnuť 2000 USD. V prepočte to znamená, že každý náš občan, vrátane nemluvniat, bude zaťažený dlhom 68 000 Sk. Hovoríme o makroekonomických výsledkoch a v mikroekonomike sa rútime do priepasti. Priemerné platy a starobné dôchodky stúpli od roku 1989 približne dvojnásobne, ale ceny potravín štvornásobne až šesťnásobne. Podobne vzrástli ceny spotrebných tovarov, energií a služieb. Neúmerne vzrástli dane z nehnuteľnosti (až päťnásobne), poplatky za vodu, poštové služby, tlač a správne poplatky. Čiže naša životná úroveň klesla od roku 1989 najmenej o 100 percent. Ľudia už rozmýšľajú, či si môžu dovoliť kúpiť na nedeľu mäso. V uspokojovaní základných životných potrieb sa krok za krokom približujeme k rokom po II. svetovej vojne. Šikovní manipulátori sa tzv. holandskými dražbami zmocnili v malej privatizácii aj takých podnikov, ktoré boli budované v akcii „Z“ (konkrétne v Zuberci reštaurácia Milotín). Veľká privatizácia sa pred národom zatajuje. Keď sa k vlastníctvu, nadobudnutému privatizáciou, neodvážia priznať noví majitelia, nie je čosi v poriadku. Tento majetok bol po dobu 40 rokov budovaný všetkými občanmi, preto oni majú právo vedieť, ako sa s ním nakladá.
Prečo neboli privatizátori zaviazaní za ďalší chod podnikov a za ich nevytunelovanie osobným hnuteľným i nehnuteľným majetkom a bankovými kontami? Viacerí z nich previedli peniaze z podnikov na osobné účty a podniky nechali padnúť. Konkurenčné mechanizmy trhového hospodárstva u nás nefungujú. Doteraz nebol vyjasnený nezákonný vývoz obilia, na ktorom zbohatli neidentifikované osoby a schudobneli sme všetci. V nedohľadne je ďalšie vyplácanie dlhopisov občanom, ktorí v roku 1997 dosiahli 70 rokov. Nehovoriac o mladších dôchodcoch. Prv zomrú, ako sa dočkajú kompenzácií za účasť v tzv. socialistickom budovaní. V spoločnosti prevládol strach. Ľudia sú prepadávaní na uliciach za bieleho dňa. Vraždy nevinných sú na dennom poriadku. Človek nikdy nevie, kedy ho v boji gangov zasiahne zblúdilá guľka, alebo kedy bude poranený črepinou z nástražného výbušného systému. Rýchli zbohatlíci z privatizácie vyháňajú schudobnelých občanov z bytov, ktoré prerábajú na podnikateľské účely. Chýbajú peniaze na zdravotníctvo, školstvo a sociálne účely. Mnohí ľudia si kladú otázku: Kam idú peniaze z príjmov štátu? Zvýšili sa dane a rôzne odvody a poplatky. Znížili sa reálne mzdy. Radikálne sa obmedzili dotácie štátu do všetkých oblastí. Znížil sa stav armády, nestaviame byty, neokrádajú nás „Česi“. A štátna kasa akoby nemala dna. Dožívame sa však stále nových reštrikčných opatrení a plazivého zvyšovania cien tovarov. Pritom nám bolo sľúbené skoré odrazenie sa od dna. Na stranícke hlúposti je však vždy dosť peňazí. Honosné oslavy, stretnutia, mítingy a plesy smotánky sú na dennom poriadku.
IGNÁC KUCHTIAK,
Zuberec
